PRI smrti Kristovej sa roztrhla opona v chráme oddeľujúca Svätostánok od ľudstva. Táto udalosť bola prijatá ako symbol toho, že obeťou smrti Spasiteľovej v tej chvíli prestalo odlúčenie ľudstva od Božstva, teda sa vytvorilo bezprostredné spojenie.

 

Ale tento výklad je nesprávny. Ukrižovaním ľudia odmietli Syna Božieho ako očakávaného Mesiáša, čím sa odlúčenie stalo ešte väčším! Opona sa roztrhla, pretože Svätostánku potom už nebolo treba. Otvorilo sa pohľadom a nečistým prúdom. Symbolicky vyjadrené, Božské po tomto skutku už nevkročilo na Zem, čím sa Svätostánok stal zbytočným. Teda pravý opak doterajších výkladov, v ktorých sa opäť, ako tak často, ukazuje len veľká vypínavosť ľudského ducha.

 

Smrť na kríži tiež nebola nutnou obeťou, ale vraždou, celkom obyčajným zločinom. Každé iné vysvetlenie je iba pokusom, ktorý má slúžiť buď na ospravedlnenie, alebo vznikol z nevedomosti. Kristus vôbec neprišiel na zem s úmyslom dať sa ukrižovať. V tom tiež spasenie nespočíva! Veď Kristus bol ukrižovaný ako nepríjemný hlásateľ Pravdy, ktorý bol svojím učením na ťarchu.

 

Spásu nemohla a ani nemala priniesť jeho smrť na kríži, ale Pravda, ktorú dával ľudstvu vo svojich slovách!

 

Pravda však bola vtedajším predstaviteľom náboženstiev a správcom chrámov nepohodlná, pohoršovali sa nad ňou, lebo silne otriasala ich vplyvom. Práve tak, ako by tomu bolo aj dnes na niektorých miestach. Ľudstvo sa v tom nezmenilo. Vtedajší vedúci predstavitelia opierali sa síce, práve tak ako aj tí dnešní, o staré dobré tradície, ktoré sa ale vinou tých, ktorí ich uskutočňovali a vykladali, stali len strnulou, prázdnou formou, v ktorej už nebolo života. Je to taký istý obraz, aký sa väčšinou javí i dnes.

 

Ale ten, ktorý chcel vniesť do vtedy platného Slova potrebný život, priniesol tým samozrejme prevrat vo vykonávaní a vo výklade, nie však v Slove samom. Oslobodzoval ľud od ponižujúcej strnulosti a prázdnoty a zbavoval ho toho. To ale celkom prirodzene vzbudzovalo veľké pohoršenie u tých, ktorí čoskoro mohli spozorovať, ako energicky tým bolo zasiahnuté do oprát ich falošného vedenia.

 

Preto musel byť hlásateľ Pravdy a osloboditeľ od bremena mylných výkladov podozrievaný a prenasledovaný. Keďže sa ho i napriek všetkej námahe nepodarilo zosmiešniť, snažili sa vyvolať voči nemu nedôveru. „Pozemská minulosť“ ako tesárovho syna poslúžila k tomu, aby ho označili za „neučeného“, a preto pre poučovanie nespôsobilého! Ako „laika“. Práve tak, ako sa to aj dnes stáva každému, kto sa príliš dotkne strnulej dogmy viery, ubíjajúcej už v zárodku všetko slobodné, živé snaženie nahor. Proti jeho samotným výkladom nikto z odporcov z opatrnosti nevystúpil, lebo celkom oprávnene cítili, že by pri čisto vecných námietkach museli podľahnúť. Zostali preto pri zlomyseľnom ohováraní prostredníctvom svojich zapredancov. Až nakoniec sa neštítili ani toho, aby ho vo vhodnom pre nich okamihu verejne a falošne obžalovali a priviedli na kríž, aby spolu s ním zbavili sa i nebezpečenstva, ktoré hrozilo ich moci a vážnosti.

 

Táto násilná smrť, vtedy obvyklá u Rimanov, nebola ako taká vykúpením a ani nepriniesla spásu. Neodňala žiadnu vinu ľudstvu, neoslobodila ho od ničoho, ale zaťažila ľudstvo ešte viac, a to ako vražda v najhrubšom zmysle!

 

Ak sa z toho tu i tam až dodnes vyvíjal kult, vidiaci v tejto vražde nevyhnutne podstatnú časť vykupiteľského diela Syna Božieho, potom je práve tým človek vzďaľovaný od toho najcennejšieho, čo jediné a samotné môže priniesť spásu. Vzďaľuje ho od vlastného poslania Spasiteľa, od toho, čo jeho príchod z Božského na zem učinilo potrebným. Neprišiel však, aby vytrpel smrť na kríži, ale aby hlásal a vniesol Pravdu do zmätku dogmatickej strnulosti a prázdnoty, znižujúcej ľudského ducha! Prišiel, aby objasnil veci medzi Bohom, stvorením a ľuďmi, aké sú v skutočnosti.

 

Tým muselo samozrejme bezmocne odpadnúť všetko to, čo k tomu vymyslel obmedzený ľudský duch a čo zakrývalo skutočnosť. Až potom mohol človek pred sebou jasne vidieť cestu, vedúcu nahor.

 

Samotné vykúpenie spočíva jedine v prinesení tejto Pravdy, a s tým spojeného oslobodenia od bludov.

 

Je to vykúpenie z nejasného nazerania, zo slepej viery. Slovo „slepá“ označuje predsa dostatočne nesprávny postoj.

 

Večera pred jeho smrťou bola hostinou na rozlúčku. Keď Kristus povedal: „Vezmite a jedzte, to je moje telo. Pite z toho všetci, to je moja krv Novej zmluvy, ktorá bude vyliata za mnohých na odpustenie hriechov“, ak tým vyhlásil, že je ochotný podstúpiť dokonca túto smrť na kríži, iba tak majúc príležitosť priniesť zblúdenému ľudstvu Pravdu, ktorá jedine samotná ukazuje cestu k odpusteniu hriechov.

 

Povedal tiež vyslovene: „Na odpustenie za mnohých“, a nie azda „na odpustenie za všetkých!“ Teda len za tých, ktorí si jeho učenie vezmú k srdcu a živo ho použijú k prospechu.

 

Jeho telo, zničené smrťou na kríži, a jeho vyliata krv majú prispieť k tomu, aby sa poznala nutnosť a vážnosť ním prineseného osvietenia. Táto naliehavosť poznania má byť opakovaním večere Pána a večerou len zdôraznená!

 

Že Syn Boží sa sám nezľakol pred takým nepriateľstvom ľudí, pravdepodobnosť ktorého bola spoznaná dopredu už pred jeho príchodom, malo celkom zvlášť upozorniť na zúfalé postavenie ľudského ducha, ktoré bolo možné odvrátiť od zániku len uchopením záchranného lana nezahalenej Pravdy. (*) Prednáška č. 48. „Svetové dianie“

 

Poukázanie Syna Božieho pri poslednej večeri na svoju smrť na kríži je len posledným výslovným zdôraznením naliehavej nutnosti jeho učenia, ktoré prišiel zvestovať!

 

Pri prijímaní večere Pánovej má si každý človek vždy znovu uvedomovať, že sám Syn Boží sa nebál predpokladaného ukrižovania a že dal telo i krv za to, aby umožnil ľudstvu prijatie a pochopenie skutočného diania vo vesmíre, ktoré jasne ukazuje pôsobenie neochvejných zákonov stvorenia, nesúcich Božiu vôľu! Toto trpké a vážne poznanie, vyzdvihujúce pálčivú nutnosť posolstva k záchrane ľudstva, má opäť a opäť vyvolávať v ľuďoch novú silu, nový podnet, aby podľa jasného učenia Kristovho skutočne žili, aby mu nielen správne rozumeli, ale aby podľa neho tiež konali vo všetkom. Tým dosiahnu i odpustenie hriechov a vykúpenie! Nie inak. A tiež nie ihneď. Ale dosiahnu ho cestou, ktorú Kristus ukazuje vo svojom posolstve.

 

Z tohto dôvodu má večera Pánova neustále oživovať tento dej, aby samotná záchranná horlivosť k nasledovaniu neoslabovala poučenia, prinesené za tak veľkej obete; lebo počínajúcou ľahostajnosťou alebo len vonkajšími formami strácajú ľudia toto záchranné lano a klesajú späť do náručia omylov a skazy.

 

Je veľkou chybou, keď sa ľudia domnievajú, že smrťou na kríži je zaručené odpustenie ich hriechov. Táto mienka spôsobuje nesmierne škody, lebo všetci, ktorí v to veria, sú tým zdržovaní od pravej cesty ku spáse, ktorá je len a jedine v tom, žiť podľa Slova Spasiteľa, podľa vysvetlení, ktoré dal ľuďom, ako ten, kto všetko vie a má prehľad o všetkom. A tieto vysvetlenia ukazujú v praktických obrazoch nutné dodržiavanie a zachovávanie Božej vôle, spočívajúcej v zákonoch stvorenia, ako aj dôsledky, ich dodržiavania alebo nedodržiavania.

 

Jeho vykupiteľské dielo spočívalo v prinesení tohoto vysvetlenia, ktoré muselo odhaľovať nedostatky a škody spôsobené náboženskou praxou, pretože obsahovalo Pravdu, ktorá má šíriť Svetlo do stúpajúceho zatemnenia ľudského ducha. Nespočívalo v smrti na kríži, práve tak večera Pánova alebo posvätená hostia nemôže priamo poskytnúť odpustenie hriechov. Taká myšlienka odporuje každému Božiemu zákonu! Tým padá tiež oprávnenie človeka odpúšťať hriechy. Človek má právo a aj moc odpustiť len to, čím mu ublížil iný, a to len vtedy, ak ho k tomu neovplyvnene nabáda jeho srdce.

 

Kto o tom vážne premýšľa, ten pozná pravdu, a tým aj správnu cestu! Ale tí, ktorí sú pohodlní a leniví premýšľať, ktorí neudržujú v trvalom poriadku a so všetkou pozornosťou a námahou lampu Stvoriteľom im zverenú, t.j. schopnosť skúmania a objasňovania, môžu ľahko premeškať hodinu, podobne ako pochabé panny v podobenstve, keď k nim zavíta „Slovo Pravdy“. Pre svoju lenivosť nebudú schopní poznať nositeľa Pravdy alebo ženícha, pretože sa nechali uspať mdlou pohodlnosťou a slepou vierou. Musia potom zostať pozadu, zatiaľ čo bdelí budú vchádzať do ríše radosti.

 

Probuďte se! Hodina soudu je zde! Již to začalo! Hrůza se rozkládá nad velkou rozlohou země, kam dopadla první rána mečem. Tam, kde před několika dny byl ještě kvetoucí a radostný život, jsou nyní jen kouřící trosky, nářek a pláč nebo tísnivé mlčení! A ke všemu stačilo jen několik vteřin!

 

Jediný pohyb země! A vesnice i části měst zmizely. Tisíce mrtvých, tisíce těžce raněných leží na smrtelném loži! Vy jste věděli, čekali, kde to začne. Vy jste trpěli, když lidé se vám posmívali a se domnívali, takové že to nebude a když s urážejícím úsměvem se stále dotazovali, kdy že to bude? Cítí-li však nyní někdo z vás pýchu nebo uspokojení, ten není stoupencem Poselství svatého Grálu! Ten nechť odejde a podívá se na ta místa zkázy, pohlédne jen jednomu z postižených do jeho obličeje plného zoufalství a bolesti a jistě ho ihned přejde ten triumfující pocit; musí ustoupiti před nejhlubším bolem, před tou hrůzou a děsivostí, ale také strachem při pomyšlení, že stejná síla a moc, která tam vyvolala tu šílenou hrůzu, brzy i nad ním může působit!

 

Každý z vás bude třesoucí se klečet na kolenou a prosit Stvořitele o slitování, nevěda, zda i jeho hodina se již neblíží, a cítě při tom, že darovanou jemu dobu k přípravě nevyužil tak opravdově, jak by byl měl a mohl! Najednou si jasně uvědomí, co všechno svou liknavostí a pohodlností promeškal, především ale při vědomém očekávání tohoto soudu, což mu nyní nahání strach a bázeň.

 

Tak často jste přitom zapomínali na přítomnost, ve které každá minuta pro vás je drahocenná! Jen na budoucnost myslíte! Já jsem vás učil využitkovat přítomnost!

 

Ve svých nevědomých touhách mysleli jste stále na lidi v nížinách a ne na sebe a své bližní! Tak jako vždy stavěl se každý mimo toto dění, tak jak byl zvyklý při všech radách i napomínáních. Nikdy tato vážná napomenutí nevztahoval na sebe.

 

Napadne vás již někdy, že ve zcela blízké době ona soudící moc ve své hrůze dopadne i na vaše hlavy a zasáhne vás právě na těch nejslabších místech, které v sobě chováte?

 

Kdo ale při neštěstí svých bližních pociťuje zadostiučinění pro zlost, kterou před tím skrze jejich posměch měl, ten tím na sebe okamžitě přitahuje zpětné působení. Ten každý budiž před tím varován!

 

Je to Boží soud, jež nyní přes celou zemi a skrze všechny hmotnosti bouří! A dotkne se to celého lidstva! Ani jediný nebude ušetřen!

 

Stoupenec svatého Grálu má s nejhlubší vážností státi před tímto děním, ne ale s vnitřním triumfem! I on musí při tom procítit svou očistu, kterou tak nutně potřebuje, právě tak, jako i ostatní, které toto velké dění již postihlo.

 

Nevěřte, že všichni, kteří pod troskami zahynuli, byli špatní. Leckterý byl právě tak dobrý jako ti, kteří smějí žíti zde nahoře! Nemohou předem býti všichni vybráni, neboť často neposlechli varování z duchovna anebo je brali jen povrchně.

 

Bděte a modlete se! Abyste vy v soudu mohli obstáti! Každý stojí sám za sebe! Jen podle jeho vlastní podstaty může mu být pomoženo, ne jinak. Není-li tato připravena ku Světlu, zasáhne i jeho zkáza a bědy! I kdyby žil zde na Hoře, která stojí v ochraně Boží! On sám na tom podíl nemá; neboť jemu se soud nevyhne! Soud pracuje spravedlivě a neúprosně!

 

Zkoumejte se přísně! Leccos je třeba pozměniti! Nechť je vám tato první rána mečem vážnou výstrahou! Nyní bude následovat rána za ranou! Není nic, co by vás mohlo ochránit, mimo vaší pravé věrnosti ke Světlu! Čistota vašich myšlenek budiž vám k tomu cestou!