aktualizované: 29.03.2024 11:35:14
Posolstvo Grálu |
|
,, Kto sa nesnaží,aby Slovo Pána tak isto správne pochopil, ten sa previňuje!"
ABDRUSHIN
Ku sprevádzaniu. ,,Rúška padá a viera stáva sa presvedčením. Len v presvedčení je oslobodenie a spása! Hovorím len k tým, ktorí naozaj hľadajú. Tí musia byť schopní a ochotní skúmať toto vecné vecne! Náboženskí fanatici a nepevní rojkovia môžu sa radšej vzdialiť, pretože sú Pravde ku škode. Zlovoľní však a nevecní nájdu v týchto slovách sami svoje odsúdenie. Posolstvo zasiahne len tých, ktorí otvorene nosia v sebe iskru Pravdy a túžbu byť skutočne človekom. Všetkým tým bude tiež svetlom a oporou. Povedie ich bez okľúk von zo všetkého chaosu dnešných zmätkov. Nasledujúce slovo neprináša nové náboženstvo. Chce byť pochodňou pre všetkých vážnych poslucháčov alebo čitateľov, aby našli pravú cestu, ktorá ich povedie do vytúžených výšin. Len ten, kto sám sa pohybuje, môže sa duchovne dostať vpred. Pochábeľ, ktorý k tomu používa cudzích pomôcok vo forme hotových názorov, ide svojou cestou len ako o barlách a vlastné zdravé údy pri tom vylúčil. Len čo však smelo používa všetky schopnosti, ktoré v ňom driemu v očakávaní jeho zavolania, ako výzbroj ku vzostupu, zúžitkuje tak zverenú mu hrivnu podľa Vôle Stvoriteľa a premôže hravo všetky prekážky, ktoré chcú skrížit jemu cestu, aby ho z nej odchýlili. Preto prebuďte sa! Len v presvedčení je pravá viera. Ku presvedčeniu však dochádza sa jedine bezohľadným skúmaním a zvažovaním! Stojte v čaruplnom Stvorení svojho Boha ako žijúci!,, ABDRUSHIN, 1931.
Poradie prednášok v predvojnovom vydaní
Posolstva Grálu VO SVETLE PRAVDY 1. Čo hľadáte. Čo hľadáte? Povedzte, načo ten náhly zhon? Ako hukot búrky ide to svetom a zátopa kníh zaplavuje všetky národy. Učenci hrabú sa v starých spisoch, bádajú a hĺbajú až do duchovného zomdletia. Vynárajú sa proroci, aby varovali, zvestovali ... zo všetkých strán chce naraz
kde kto ako v horúčke šíriť nové svetlo! Tak to búri v tejto dobe zmietanou dušou ľudstva. Avšak neobčerstvuje a neosviežuje, lež spaľuje, stravuje a vysáva poslednú silu, ktorá doposiaľ zostala rozorvanej duši v temnotách prítomnosti. A čosi sa hýbe tu i tam, oznamuje ticho a šepká o rastúcom očakávaní čohosi budúceho. Znepokojený je každý nerv, napätý neuvedomelou túžbou. Tak sa to vlní a valí a nad všetkým chmúrne spočíva akési omámenie. Tehotné nešťastím. Čo musí zrodiť? Zmätok,malomyseľnosť a skazu, ak neroztrhne sa mocnou silou temná vrstva,ktorá pohlcuje a dusí s mäkkou priľnavosťou špinavého bahna každú vznikajúcu slobodnú a svetlú myšlienku skôr, než táto zosilnie. Ktorá s príšerným mlčaním bariny už v zárodku potlačuje, rozkladá a ničí každé dobré chcenie skôr, než z neho môže vzniknúť čin. Ale krik volajúcich po Svetle, ktorý má v sebe silu, že by mohol rozpoltiť bahno, je zvádzaný inam a doznieva pod nepreniknuteľnou klenbou, ktorú usilovne stavajú a budujú práve tí, ktorí sa domnievajú,že pomáhajú. Dávajú však kamene miesto chleba! Podívajte sa na tie nespočetné knihy: Ľudský duch sa nimi len unavuje, neoživuje! A to je dôkaz neplodnosti všetkého, čo podávajú. To, čo ducha unavuje, nie je nikdy to pravé. Duchovný chlieb osviežuje bezprostredne. Pravda občerstvuje a Svetlo oživuje! Prostí ľudia nutne zmalomyseľnia, keď vidia, aké múry okolo záhrobného života stavia tak zvaná duchoveda. Kto z prostých ľudí má chápať učené vety a cudzie výrazy? Čo je onen svet len pre duchovedcov? Rozpráva sa pri tom o Bohu! Má sa snáď zriadiť vysoká škola, na ktorej by sa získavali ešte len schopnosti k poznávaniu pojmu Božstvo? Kam sa ženie táto dychtivosť, ktorá má po väčšine korene len v ctižiadosti? Čitatelia i poslucháči potácajú sa z miesta na miesto ako opití,neistí, v sebe neslobodní, jednostranní, pretože boli zvedení z jednoduchej cesty. Počujte, zmalomyseľnení! Vzhliadnite, vážne hľadajúci! Cesta k Najvyššiemu otvára sa pred každým človekom! Učenosť nie je bránou,ktorá k nej vedie! Volil Ježiš Kristus, tento veľký vzor na pravej ceste ku Svetlu,svojich učeníkov medzi učenými farizejmi? Medzi zákonníkmi? Vybral ich z jednoduchosti a prostoty, pretože im bolo dané bojovať proti onomu hroznému omylu, že ceste ku Svetlu je nutné pracne sa učiť. A že musíbyť ťažká. Táto myšlienka je najväčším nepriateľom človeka. Je to lož! Preto preč od všetkého vedátorstva tam, kde ide o najsvätejšie v človeku. To musí byť pochopené plne! Tu zanechajte vedátorstva, pretože veda ako výtvor ľudského mozgu je dielo kusé a kusým dielom musí zostať. Uvážte, ako by mohla pracne naučená veda viesť k Božstvu? Čo je vôbec veda?Veda je to, čo môže pochopiť mozog. Ale ako úzko je obmedzená chápavosť mozgu, ktorý zostáva pevne viazaný na čas a priestor! Už večnosť a zmysel pre nekonečnosť nedokáže ľudský mozog pochopiť. Teda práve to,čo je nerozlučne spojené s Božstvom. Mlčky stojí mozog pred onou nepochopiteľnou silou, ktorá prúdi všetkým, čo existuje a z ktorej sám čerpá svoje pôsobenie. Je to sila, ktorú všetci pociťujú každým dňom, v každej hodine a v každom okamihu ako niečo samozrejmého. I veda vždy uznávala jej existenciu. Človek však márne snaží sa ju pochopiťa obsiahnuť mozgom, teda vedou a rozumom. Tak nedostatočnou je teda činnosť mozgu, tohoto základného kameňa a nástroja vedy. Táto obmedzenosť prejavuje sa prirodzene tiež v dielach, ktoré mozog vytvoril, teda vo všetkých vedách. Veda je preto dobrá k sledovaniu,k lepšiemu pochopeniu, rozdeleniu a usporiadaniu všetkého toho, čo prijíma ako hotové od tvorivej sily, ktorá všetkému predchádza. Veda musí však neomylne zlyhať tam, kde sama chce sa vnútiť k vodcovstvu alebo kritike, pokiaľ sa bude ako doposiaľ tak pevne pútať na rozum,teda na mozgovú schopnosť chápania. Z toho dôvodu zostáva učenosť i ľudstvo, ktoré sa podľa nej riadi,stále lipnúť na jednotlivostiach a detailoch. Pri tom však každý človek chová v sebe ako dar celý ten veľký, nepochopiteľný celok. Má úplnú schopnosť dosiahnuť najvyššieho a najušľachtilejšieho bez pracného učenia! Preto preč so zbytočnou mukou duchovného otroctva! Veľký Majster nevolá k vám nadarmo: Buďte ako deti! Kto má v sebe pevnú vôľu k dobru a snaží sa dodať svojim myšlienkam čistotu, ten našiel už cestu k Najvyššiemu!Tomu bude potom všetko ostatné pridané. K tomu nie je treba ani kníh,ani námahy ducha, ani cvičenie v pokání a osamotení. Uzdraví sa na telei na duši a oslobodí sa od všetkého tlaku chorobného hĺbania, pretože každá prepiatosť škodí. Máte byť ľuďmi a nie kvetinami v skleníku,ktoré následkom jednostranného pestovania podľahnú prvému závanu vetru! Prebuďte sa! Rozhliadnite sa! Načúvajte v sebe! Len to dokáže otvoriť cestu! Nedbajte na spory cirkví. Veľký darca Pravdy, Ježiš Kristus, stelesnená Božská Láska, nepýtal sa po vyznaní. Čo sú dnes vôbec náboženské vyznania? Sú putami voľného ľudského ducha, sú zotročením Božej iskry, sídliacej vo vás. Sú to dogmy, ktoré sa usilujú vtlačiť dielo Stvoriteľa a Jeho veľkú lásku do foriem, vytlačených ľudským rozumom. To znamená strhovanie a plánovité znehodnotenie Božského.Každého, kto vážne hľadá, tento spôsob odpudzuje. Nemožno mu v ňom nikdy prežiť veľkú skutočnosť, jeho túžba po Pravde stáva sa stále beznádejnejšou a on konečne zúfa nad sebou i nad svetom! Preto prebuďte sa! Zborte v sebe dogmatické múry, strhnite si pásku, aby k vám mohlo nerušene prúdiť čisté svetlo Najvyššieho. Jasavo vznesie sa potom váš duch do výšky a s plesaním pocíti nesmiernu lásku Otcovu, ktorá nepozná žiadnych hraníc pozemského rozumu. Konečne spoznáte, že ste jej časťou.Chopte sa jej bez námahy a úplne, spojte sa s ňou a získavajte tak denne, v každú hodinu novú silu ako dar, ktorý vám učiní vzostup zo zmätku samozrejmým! 2. Prebuďte sa! Ľudia, prebuďte sa z oloveného spánku! Poznajte to nedôstojné bremeno,ktoré nosíte. Ono ťaží milióny ľudí nevýslovne tvrdým tlakom. Odhoďte ho! Či stojí za nosenie? Ani na jedinú sekundu!
Čo je jeho obsahom? Prázdne plevy, ktoré sa placho rozptýlia pri závane Pravdy. Vyplytvali ste čas a silu pre nič a za nič. Rozlomte preto okovy, ktoré vás pútajú a konečne sa osloboďte! Človek, ktorý je vnútorne spútaný, bude večne otrokom, i keby bol kráľom. Spútavate sa všetkým, čomu sa snažíte naučiť. Uvažujte: Učením vnucujete sa stále do cudzích foriem, ktoré vymysleli iní. Pripojujete sa dobrovoľne k cudziemu presvedčeniu a osvojujete si len to, čo iní prežili v sebe a pre seba. Premýšľajte: Jedno nie je pre všetkých! Čo jednému prospieva, môže druhému škodiť. Každému jednotlivcovi je vytýčená cesta ku zdokonaleniu. Jeho výzbrojou k tomu sú schopnosti,ktoré chová v sebe. Podľa tých sa má riadiť a na nich stavať. Ak tak nekoná, zostáva cudzincom sám sebe a bude stáť vždy vedľa naučeného, ktoré sa v ňom nemôže stať životným. Tým je pre neho vylúčený každý zisk. On živorí a pokrok je nemožný. Vy, ktorí usilujete vážne o Svetlo a Pravdu, dávajte pozor: Cestu ku Svetlu musí každý jednotlivec prežiť v sebe. Ak chce po nej bezpečne putovať, musí ju sám objaviť. Človek pochopí plne len to,čo v sebe prežije a precíti vo všetkých obmenách! Utrpenie i radosť ustavične tlčú, aby povzbudili a otriasli k duchovnému prebudeniu. Jedinou sekundou býva potom človek veľmi často oslobodený od všetkej ničotnosti všedného života a v šťastí i v bolesti cíti v predtuche spojenie s Duchom, ktorý preniká všetko životné. Avšak vo všetkom je život, nič nie je mŕtve! Blaho tomu, kto chápe a uchová také okamihiy spojenia a nesie sa na nich hore. Nesmie sa pri tom pridržovať strnulých foriem, pretože každý sa má vyvíjať sám, z vlastného vnútra. Majte sústrasť s posmievačmi a so všetkými tými, kto sú dosiaľ odcudzení duchovnému životu. Nezlostite sa na nich, ak sa stanú sarkastickými. Možno ich len ľutovať. Ako opití, ako nemocní stoja pred veľkým dielom stvorenia, ktoré nám toľko poskytuje. Ako slepci, ktorítápavo sa posunujú pozemským životom, nevidiac všetku nádheru okolo seba! Títo úbožiaci sú zmätení, oni spia. Lebo ako môže človek napríklad ešte tvrdiť, že existuje len to, čo vidí? Že tam, kde nemôže už zrakom nič vidieť, nie je života. Že odumretím tela prestáva byť i on sám. Len preto, že sa vo svojej slepote nemohol dosiaľ svojím zrakom presvedčiť o opaku? Či nevie už teraz podľa mnohých vecí, ako úzko je obmedzená schopnosť oka? Či dosiaľ nevie, že súvisí so schopnosťou jeho mozgu, viazaného na priestor a čas? Že preto nemôže svojím okom poznať nič z toho, čo je povznesené nad priestor a čas? Neujasnilo sa dosiaľ žiadnemu z týchto posmievačov takéto logické, rozumové odôvodnenie? Duchovný život, či nazvime ho tiež "onen svet", je predsa len niečo, čo je úplne nad pozemským rozdelením priestoru a času. Vyžaduje teda tiež rovnorodú cestu, aby bol poznaný. Ale naše oko nevidí ani to, čo je možné rozdeliť v priestore a čase. Pomyslime len na kvapku vody, o ktorej neklamnej čistote svedčí každé oko. Ak ju pozorujeme však zväčšovacím sklom, vidíme, že chová v sebe milióny živých bytostí, ktoré sa v nej bez milosrdenstva potierajú a ničia. Či nie sú neraz bacily vo vode a vo vzduchu, ktoré majú silu z ničiť ľudské telo a predsa nie sú oku poznateľné? Stávajú sa však viditeľnými ostrými nástrojmi. Kto by sa na to ešte odvážil tvrdiť, žene uvidíte už nič nového, dosiaľ neznámeho, len čo ešte zaostríte tieto nástroje? Zaostrite ich tisíckrát, miliónkrát, zrenie nepozná konca.Otvoria sa pred vami vždy nové a nové svety, ktorých ste dosiaľ nemohli ani vidieť, ani ich tušiť, ktoré tu však napriek tomu vždy boli.Logické myslenie vyvodí rovnaké dôsledky tiež zo všetkého toho, čo dosiaľ mohli nazhromaždiť vedy. Je výhľad na trvalý ďalší vývoj, ale nikdy nie na koniec. Čo je teraz "onen svet"? Mnohých mýli toto slovo.Onen svet je proste všetko to, čo nemožno poznať pozemskými prostriedkami. Ale pozemské prostriedky sú oči, mozog a všetko, čo patrí k telu. Práve tak nástroje, ktoré napomáhajú k presnejšiemu a bystrejšiemu výkonu činnosti týchto telesných schopností a k väčšiemu ich rozsahu. Mohlo by sa teda riecť: Onen svet je to, čo je za poznávacou schopnosťou nášho telesného zraku. Ale nie je žiadneho odlúčenia alebo oddelenia medzi týmto a oným svetom! Nie je tiež žiadnej priepasti! Všetko je jediný celok, ako celkové stvorenie. Jedna sila prúdi týmto i oným svetom, všetko žije a pôsobí z tohto jednotného životného prúdu a je tým nerozlučne spojené. Tým stáva sa zrejmým nasledujúce: Ak onemocnie jedna časť tohto celku, objaví sa nutne účinok i v časti druhej, tak ako je tomu i v ľudskom tele. Chorobné látky tejto druhej časti prúdia potom k časti onemocnenej následkom príťažlivosti rovnorodého a zosilujú tak nemoc ešte viac. Ak sa stane však taká nemoc nezahojiteľnou, vyplýva z toho nutnosť odstrániť nemocný úd násilím, ak nemá trvale trpieť celok. A toto, teraz jestvujúce nebezpečenstvo, vyžaduje ozdravujúce vzájomné pôsobenie. To je však zaujatím nesprávneho stanoviska veľmi sťažené a neraz vôbec nemysliteľné. A z tohto dôvodu sa obráťte a zaujmite stanovisko správne! Nie je žiadneho tohto a onoho sveta - je len jediné, jednotné bytie. Pojem odluky týchto dvoch svetov vytvoril len človek, pretože nemôže vidieť všetko a má sa mylne za stred a hlavný bod jemu viditeľného okolia. A predsa okruh jeho pôsobenia je väčší. Následkom tohto omylu sa však človek len násilne obmedzuje, prekáža svojmu pokroku a uvoľňuje miesto bezuzdnej fantázii, ktorá vyvoláva ohavné obrazy. Možno sa potom diviť,ak majú pre onen svet mnohí ľudia len neveriaci úsmev, iní zasa naopak chorobné zbožňovanie, ktoré sa stáva otrockým alebo vybočí vo fanatizmus? Kto sa potom môže diviť plachej bázni, ba dokonca úzkosti a strachu, v ktorých mnohí sú odchovaní? Preč so všetkým! Načo tie muky? Zborte tieto priehrady, ktoré sa snažil nastavať ľudský omyl. V skutočnosti predsa nikdy neexistovali! Doterajšie falošné stanoviskovám dáva potom tiež falošné základy, na ktorých sa potom márne snažíte vystavať pravú vieru, teda vnútorné presvedčenie. Táto námaha nemá konca. Narazíte na miesta a na úskalia, pred ktorými nutne v pochybnostiach zakolísate, alebo ktoré vás donútia, aby ste sami zasa rozborili celú stavbu. Na koniec malomyseľne alebo s hnevom sa azda všetkého vzdáte. Škodu máte potom pri tom iba vy sami, pretože nie je pre vás takto žiadneho pokroku, ale len zastavenie vo vývoji alebo krok späť. Cesta, ktorou raz predsa budete musieť prejsť, sa vám tým iba predlžuje. Ak pochopíte však stvorenie ako jednotný celok, tak, ako v skutočnosti je, ak nerobíte rozdiel medzi týmto a oným svetom, potom máte priamu cestu. Vlastný cieľ sa vám priblíži a vzostup bude pre vás radosťou a dá vám zadosťučinenie. Potom budete môcť tiež oveľa lepšie vyciťovať a chápať vzájomné pôsobenie, ktoré prúdi jednotným celkom ako tep životného tepla. Všetko pôsobenie je predsa poháňané a udržiavané jedinou silou. Zasvitne vám tak svetlo Pravdy! Čoskoro poznáte, že u mnohých ľudí je príčinou posmechu len pohodlnosť a lenivosť, pretože by vyžadovalo námahu zboriť všetko doposiaľ naučené a vymyslené a stavať niečo nového. U iných to opäť zasahuje do obvyklého spôsobu života a je im to preto nepohodlné.Nechajte takých ľudí a nehádajte sa s nimi. Zato ponúkajte pomocne svoje vedenie tým, ktorí nie sú spokojní len pominuteľnými pôžitkami a hľadajú v pozemskom živote viac, než aby len napĺňali svoje telá ako zvieratá. Dávajte im poznanie, ktorého sa dostáva vám. Nezakopávajte hrivnu, pretože dávaním sa obohatí a vzájomným pôsobením zosilnie vaše vedenie. Vo vesmíre pôsobí večný zákon: Len dávaním možno zasa prijímať, ak jedná sa o hodnoty trvalej ceny. Tento zákon zasahuje tak hlboko, že preniká celým stvorením ako svätý odkaz Stvoriteľa. Nesebecky dávať,pomáhať, kde je treba a mať porozumenie pre utrpenie blížneho a jeho slabosti, znamená prijímať, pretože to je prostá, pravá cesta k Najvyššiemu. A ak to chcete opravdivo, prinesie vám to ihneď pomoc a silu.Jediné poctivo a hlboko precítené prianie k dobru a ako plamenným mečom rozpoltí sa razom z druhej, pre vás dosiaľ neviditeľnej strany tá stena, ktorú doposiaľ stavali vaše myšlienky ako prekážku. Lebo potom ste zajedno s oným svetom, po ktorom ste túžili, alebo ho zapierali či snáď sa ho obávali. Teraz ste s ním spojení úzko a nerozlučne. Skúste to. Veď vaše myšlienky sú poslovia, ktorých vysielate.Vracajú sa späť obťažení tým, čo ste mysleli, nech je to dobré alebo zlé. Tak sa to deje. Myslite na to, že vaše myšlienky sú veci, ktoré sa duchovne formujú a stávajú sa často útvarmi, ktoré pretrvávajú pozemský život vášho tela. Potom sa vám mnohé ujasní. Preto tiež sa hovorí celkom správne: Ich skutky idú za nimi! Myšlienkové výtvory sú skutky, ktoré na vás raz počkajú. Ony tvoria okolo vás svetlé alebo temné kruhy, ktorými musíte prejsť, aby ste vnikli do duchovného sveta.Tu nepomôže žiadna ochrana, žiadny cudzí zásah, pretože máte vlastné sebaurčenie. Prvý krok ku všetkému musí preto vychádzať od vás. Nie je ťažký. Záleží len v chcení, ktoré sa prejavuje myšlienkami. Tak nosíte sami v sebe nebo i peklo. Môžete sa rozhodnúť, ale prepadáte potom bezpodmienečne následkom svojich myšlienok, svojho chcenia. Následky tvoríte si sami! Preto volám k vám: Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Tým budujete mier a budete šťastní! Nezabúdajte, že každá myšlienka, ktorú ste splodili a vyslali,priťahuje na svojej ceste všetko rovnorodé, alebo prilipne na iných rovnorodých myšlienkach. Tým stáva sa stále silnejšia a nájde konečne i cieľ, mozog človeka, ktorý snáď len na sekundu zabudne na seba samého a tým dopriava miesta takým vznášajúcim sa myšlienkovým útvarom, aby prenikli a zapôsobili. Pomyslite len na to, aká zodpovednosť padá potom na vás, keď z myšlienky stane sa raz čin prostredníctvom niekoho, na koho mohla zapôsobiť! Táto zodpovednosť prejaví sa už tým, že každá jednotlivá myšlienka je s vami trvale spojená neroztrhnuteľným vláknom,aby sa potom vrátila späť so silou, ktorú cestou získala a vás samotných znovu obťažila alebo oblažila podľa druhu, ktorý ste vytvorili. Tak stojíme v myšlienkovom svete a dopriavame svojim dočasným spôsobom myslenia tiež miesto myšlienkovým útvarom cudzím, ktoré sa nášmu mysleniu podobajú. Neplytvajte preto silou myslenia, ale zhromažďujte ju k obrane a k bystrému mysleniu, ktoré ako kopia vychádza a na všetko pôsobí. Vytvorte tak zo svojich myšlienok posvätnú kopiu, bojujúcu za dobro, hojacú rany a povzbudzujúcu celé stvorenie. Nariaďte teda podľa toho myslenie k jednaniu a k postupu vpred. K tomu je nutné otriasť mnohým stĺpom, ktorý podopiera starodávne názory.Býva to často nejaký pojem, ktorý, súc zle chápaný, nedovolí nájsť pravú cestu. Je nutné vrátiť sa k bodu, kde sa pojem vytvoril. Svetlým lúčom rúca sa potom celá stavba, prácne budovaná po desaťročia. Pokrátkom alebo dlhšom omámení ide sa potom znovu k dielu! Je to nutné,musí to tak byť, pretože vo vesmíre nie je žiadneho zastavenia. Vezmime na príklad pojem času: Čas sa míňa! Časy sa menia! Tak počujeme všade rozprávať ľudí a nevdojak vynorí sa v duchu obraz: Vidíme okolo seba míňať sa časy v neustálej zmene! Obraz ten stáva sa zvykom a u mnohých ľudí stáva sa pevným základom, na ktorom stavajú ďalej a podľa ktorého riadia všetko svoje bádanie a hĺbanie. Netrvá však dlho a oni narazia na prekážky, ktoré si navzájom odporujú. Pri najlepšej vôli sa všetko už nezhoduje. Ľudia strácajú cestu a zanechávajú medzery, ktoré napriek všetkému hĺbaniu nedajú sa vyplniť. Mnohý človek je potom tej mienky, že na takých miestach ako náhradu je nutné vziať vieru, keď logické myslenie nenachádza oporu. To však je nesprávne! Človek nemá veriť veciam, ktoré nemôže pochopiť! Má sa snažiť, aby im porozumel, pretože inak otvára dokorán bránu omylom. Omyly potom znehodnocujú vždy Pravdu. Veriť bez pochopenia je len lenivosť myslenia! To nevedie ducha hore, ale stláča ho dole. Preto hore vzhľaď! Chceme skúšať, skúmať!Túžba k tomu nie je v nás nadarmo! Čas. Míňa sa skutočne? Prečo pri tejto zásade narážame na prekážky, ak chceme myslieť ďalej? Celkom proste preto, že základná myšlienka je nesprávna, lebo čas stojí! Ale my sa mu náhlime v ústrety! My sa ženieme do času, ktorý je večný a pátrame v ňom po Pravde! Čas stojí. Zostáva ten istý dnes, včera i o tisíc rokov. Len formy sa menia. Noríme sa do času, aby sme čerpali zlona jeho záznamov, aby sme obohatili svoje vedenie v zbierkach času!Lebo nič sa mu nestratilo, všetko uchoval. Nezmenil sa, pretože je večný! I ty, človeče, si vždy ten istý, nech sa javíš mladíkom alebo starcom! Zostávaš tým, ktorým si! Necítil si to už sám? Nepoznávaš zrejmého rozdielu medzi tvarom a svojím "ja"? Medzi telom, ktoré je podrobené zmenám, a tebou, duchom, ktorý je večný? Hľadáte Pravdu. Čo je Pravda? To, čo dnes cítite ešte ako pravdu,poznáte zajtra už ako omyl, aby ste v tomto omyle neskôr opäť objavili zrnká pravdy. Veď i zjavenia menia formy. Tak to ide s vami v ustavičnom hľadaní, ale v týchto zmenách dozrievate! Pravda zostáva si však stále rovnakou, nemení sa, pretože je večná. A keďže je večná, nemožno ju nikdy čisto a skutočne pochopiť pozemskými zmyslami, ktoré poznajú len zmenu tvarov! Staňte sa preto duchovnými! Prostými všetkých pozemských myšlienok a máte Pravdu,zostaňte v Pravde, aby ste sa v nej kúpali, trvalo ožiarení jej čistým svetlom, lebo vás úplne obklopuje. Plávate v nej, hneď ako sa stanete duchovnými. Potom nebude vám už treba pracne sa učiť vedám. Nepotrebujete sa báť omylov, ale máte na každú otázku už odpoveď v Pravde samotnej. Ba nemáte už ani otázok, pretože viete a chápete všetko, bez toho že potrebujete myslieť, pretože váš duch žije v čistom Svetle, v Pravde! Osloboďte sa preto duchovne! Pretrhnite všetky pásky, ktoré vás viažu! Ak sa naskytnú pri tom prekážky, jasajte im v ústrety, lebo znamenajú pre vás cestu k slobode a sile! Považujte ich za dar, zktorého vám vzídu výhody a premôžete ich hravo. Buď sa vám predkladajú, aby ste sa na nich učili a sa vyvíjali,čím rozmnožujete svoju výzbroj ku vzostupu, alebo sú to spätné účinky viny, ktorú tým odpykávate a od ktorej sa môžete oslobodiť. V oboch prípadoch vedú vás dopredu. Preto jaro cez ne - je to k vašej spáse! Je pochabé hovoriť o ranách osudu alebo skúškach. Každý boj a každé utrpenie je pokrokom. Ľuďom sa tým dáva príležitosť odstrániť tiene niekdajších pochybení, lebo nebude žiadnemu prepáčený ani halier.I v tom je vo vesmíre nezvratný kolobeh večných zákonov, v ktorých sa prejavuje otcovská vôľa Stvoriteľa, ktorá nám tým odpúšťa a všetko temné zmazáva. Najmenšia odchýlka od týchto zákonov - a svet by sa rozpadol v trosky! Tak jasne a múdro je všetko zariadené! Ale ktorý človek má z minulosti veľmi mnoho k vyrovnaniu, či nutnene zmalomyselnie? Či v ňom nevzbudí hrôzu odpykanie viny? Môže s tým započať radostne a vzmužilo. Môže byť bez obáv, hneď ako poctivo chce! Veď vyrovnanie viny môže byť vytvorené protiprúdom sily dobrej vôle, ktorá stáva sa v duchovne rovnako ako iné myšlienkové formy živou a silnou zbraňou,ktorá je schopná odstrániť každé bremeno temnoty, každú ťarchu, aby vlastné "ja" doviedla ku Svetlu! Sila chcenia! Táto tak mnohými netušená moc, ktorá k sebe priťahuje rovnaké sily ako nikdy nezlyhávajúci magnet a rastie tak ako lavína. Táto sila, spojená s mocnosťami duchovne s ňou spriaznenými pôsobí spätne, až dôjde znovu k východisku a zasiahne tak prazdroj,alebo lepšie povedané pôvodcu a nesie ho vysoko hore ku Svetlu, alebo ho pritisne hlbšie do bahna a špiny! Podľa spôsobu, akým to pôvodca sám niekedy chcel. Kto pozná toto stále, isto sa dostavujúce vzájomné pôsobenie,ktoré je v celom stvorení a rozuzľuje a rozvíja sa s neodolateľnou istotou, ten ho vie využiť. Musí ho milovať i sa ho obávať! Pre takého človeka oživuje znenazdania neviditeľný svet okolo neho, lebo on cíti jeho pôsobenie so zreteľnosťou, ktorá rozptyľuje každú pochybnosť. On nutne vyciťuje silné vlny neúnavnej činnosti, ktorá na neho pôsobí z veľkého vesmíru, sotva len trochu na to dbá. Konečne cíti, že je ohniskom silných prúdov ako šošovka, ktorá zachycuje slnečné lúče,spojuje ich v jednom bode a tvorí tam silu, ktorá zapaľuje, spaľujúc a ničiac, ktorá môže však tiež pôsobiť hojivo, oživujúc a prinášajúc požehnanie. Dokáže tiež vznietiť planúci oheň. A takými šošovkami sme i my, súc schopní svojím chcením vysielať tieto neviditeľné prúdy síl,sústredené v jedinú moc, k dobrým alebo zlým účelom. Môžeme tak privodiť ľudstvu požehnanie alebo i skazu. Môžeme a máme tým zapáliť planúci oheň v dušiach, žiar nadšenia k dobrému a ušľachtilému, ku zdokonaleniu! K tomu je zapotreby len sila chcenia, ktorá v istom zmysle činí človeka pánom vo stvorení a vedie ho k určeniu a utvoreniu si vlastného osudu. Vlastné jeho chcenie privodí mu spásu alebo zničenie. Vytvorí mu samo s neúprosnou istotou odmenu alebo trest. Nebojte sa, že toto vedenie odvádza od Stvoriteľa a oslabuje vašu doterajšiu vieru. Naopak! Znalosť týchto večných zákonov, ktorých môžete využiť, ukáže vám celé dielo stvorenia ešte vznešenejším a núti hlboko bádajúceho svojou veľkosťou, aby sklonil koleno plný zbožnosti. Nikdy potom nebude človek chcieť zlo. Chopí sa s radosťou najlepšej opory, ktorá tu pre neho je: Lásky. Lásky k celému tomu podivuhodnému stvoreniu i lásky k blížnemu, aby i on bol privedený nahor k nádhere tohto pôžitku, tohto vedomia sily! 3. Mlčanie. Ak prebleskne v tebe myšlienka, zadrž ju a neprenášaj ju ihneď. Ale živ ju, pretože ona sa zhutní zadržaním v mlčaní a získa na sile ako para v pretlaku.
Tlak a zhustenie splodí vlastnosť magnetickej účinnosti podľa zákona, že všetko silnejšie priťahuje k sebe slabé. Rovnorodé myšlienkové formy sa tým navzájom všestranne priťahujú, spojujú a zosilujú tým vždy väčšmi silu vlastnej, pôvodnej myšlienky. Pri tom pôsobia tak, že pôvodne vytvorený myšlienkový útvar sa pripojením cudzích útvarov obrúsi, pozmení a dostáva sa mu menivej podoby, až potom úplne uzreje. Všetko to cítiš dobre v sebe, ale myslíš stále, žeto je iba a celkom len tvoje vlastné chcenie. Nedávaš však do žiadnej veci len svoje vlastné chcenie, lež máš vždy pri ňom i cudzie! Čo ti hovorí tento pochod? Že niečo dokonalého môže byť vytvorené len zlúčením mnohých jednotlivostí! Vytvorené? Je to správne? Nie, len sformované! Lebo nieje nič skutočne nového k vytvoreniu. Pri všetkom jedná sa vždy len onové utváranie a sformovanie, pretože všetky jednotlivosti vo veľkom diele stvorenia už existujú. Tieto jednotlivosti majú byť len použité a dané do služieb na cestu ku zdokonaleniu. To nastáva zlúčením a sústredením. Zlúčenie! Neprechádzaj cez to ľahko, ale snaž sa zahĺbať do tohto pojmu a uvedom si, že zrelosti a dokonalosti sa dosiahne len zlúčením.Táto zástava spočíva v celom stvorení ako poklad, ktorý chce byť nájdený a vyzdvihnutý! Je tesne spojená so zákonom, že len dávaním možno tiež prijímať! Čoho je nutne zapotreby ku správnemu pochopeniu týchto viet? K ich prežitiu? - Lásky! A preto je v tajoch veľkého bytia láska ako najvyššia sila, ako neobmedzená moc! Tak ako zlučovanie pri jedinej myšlienke utvára, brúsi a formuje,tak je tomu s človekom samotným a s celým stvorením. Tiež vo stvorení vznikajú nové útvary nekonečným zlučovaním jestvujúcich jednotlivých foriem silou chcenia. Je to cesta k dokonalosti. Dokonalosť nemôže ti poskytnúť jednotlivec, lež len celé ľudstvo v rôznosti svojej povahy a vlastností! Každý jednotlivec má niečo, čo nutne patrí k celku. Preto sa tiež stáva, že vysoko pokročilý človek,ktorý nepozná už pozemských žiadostí, miluje celé ľudstvo, nie jednotlivcov. Jedine celé ľudstvo môže dať zaznievať strunám jeho zrelej duše, očistou obnaženým, v akord nebeskej harmónie. On má harmóniu v sebe a preto zachvievajú sa všetky struny! Späť k myšlienke, ktorá k sebe priťahovala cudzie myšlienkové útvary a stávala sa tým stále silnejšou: Konečne sa myšlienka v pevne zomknutých mocných vlnách preleje cez teba, prenikne aurou tvojej osoby a pôsobí svojím vplyvom na ďalšie okolie. To nazýva ľudstvo osobným magnetizmom. Nezasvätení hovoria: "Ty niečo vyžaruješ!" Podľa zvláštnej povahy a svojráznosti je to buď príjemné alebo nepríjemné, príťažlivé alebo odpudzujúce. Tak sa to pociťuje! Ty však nevyžaruješ nič. Vznik a vytvorenie týchto pocitov u druhých ľudí má svoj pôvod v tom, že ty priťahuješ magneticky všetko duchovne rovnorodé k sebe. A toto priťahovanie tvoje najbližšie okolie pociťuje. Avšak i v tom je vzájomné pôsobenie. V tomto spojení vycíti druhý potom zrejme tvoju silu a tým sa prebúdza "sympatia". Maj vždy pred očami: Všetko duchovné, našimi pojmami vyjadrené, je magnetické. Tiež je ti známe, že silnejšie premáha vždy slabšie tým, žeho priťahuje a vstrebáva. Tým je "chudobnému (slabému) vzané ešte i to málo, čo má". Stáva sa odvislým. Nie je v tom žiadneho bezprávia, ale deje sa tak podľa Božských zákonov. Človeku je treba len sa vzpružiť, správne chcieť a je pred tým ochránený. Namietneš zrejme teraz otázku: Čo potom, až všetci budú chcieť byť silnými? Keď nikomu nebude už čo vziať? Potom, milý priateľu, stane sa to dobrovoľnou výmenou, ktorej základom je zákon, že prijímať možno len vtedy, keď sa dáva. Preto nenastane stagnácia, ale zmizne všetko menejcenné. Tak sa stáva, že z lenivosti sú mnohí duchom odvislí a nemajú ani schopnosť vytvárať vlastné myšlienky. Nutne zdôrazniť, že sa priťahuje len rovnorodé. Odtade príslovie:"Rovný rovného si hľadá." Tak sa nájdu vždy pijani, "sympatie" majú ksebe fajčiari, hráči, táraji atď. Avšak i ušľachtilí združujú sa kvznešenému cieľu. To pokračuje však ďalej: Čo k sebe usiluje duchovne, prejaví sa konečne tiež fyzicky,pretože všetko duchovné preniká do hrubohmotného. Pri tom musíme braťdo úvahy zákon spätného účinku, pretože myšlienka zostáva vždy spojená so svojím pôvodcom a v tomto spojení vyvoláva spätné žiarenia. Hovorím tu vždy len o skutočných myšlienkach, ktoré v sebe majú životnú silu duševného cítenia. Nehovorím o plytvaní silou mozgovej substancie, ktorá ti bola zverená ako nástroj a ktorá sama vytvára len prchavé myšlienky, javiace sa len ako nejasné pary v divokom zmätku, ktoré na šťastie onedlho sa rozptyľujú. Také myšlienky stoja ťa len čas a silu a premrhávaš nimi zverený ti statok. Keď na príklad vážne o niečom hĺbaš, stane sa mocou mlčania táto myšlienka v tebe silne magnetickou, priťahuje k sebe všetko podobné a tým sa oplodňuje. Dozrieva a prekračuje rámec obyčajného. Preniká tým dokonca i do iných sfér, odkiaľ sa jej dostáva prílivu vyšších myšlienok ... inšpirácie! Preto musí pri inšpirácii základná myšlienka vychádzať vždy od teba samotného, na rozdiel od mediality. Musí sama vytvoriť most k onomu svetu, ku svetu duchovnému, aby tam vedome čerpala z prameňa. Inšpirácia nemá preto nič spoločného s medialitou. Myšlienka v tebe dozrela. Pristupuješ k uskutočneniu a svojou silou zhustené privádzaš k prevedeniu to, čo už skôr sa vznášalo vo vesmíre v nespočetných jednotlivostiach ako myšlienkové formy. Týmto spôsobom vytváraš spolu s duchovne dávno jestvujúcim zlučovaním a zhusťovaním novú formu! Tak menia sa v celom stvorení stále len formy, pretože všetko ostatné je večné a nezničiteľné. Chráň sa zmätených myšlienok a všetkej plochosti v myslení. Povrchnosť sa tu trpko mstí, pretože ťa rýchle zníži na rejdisko cudzích vplyvov. Tým stávaš sa veľmi ľahko mrzutým, rozmarným a nespravodlivým ku svojmu najbližšiemu okoliu. Ak chováš opravdivú myšlienku a pevne na nej trváš, núti nahromadená sila na koniec tiež k uskutočneniu. Veď vznik a postup všetkého odohráva sa úplne duchovne, pretože každá sila je len duchovná!Čo sa potom stáva pre teba viditeľným, sú len posledné prejavy a účinky predchádzajúceho duchovne magnetického postupu, ktorý sa dokonáva trvale rovnomerne podľa pevne stanoveného poriadku. Pozoruj, a keď myslíš a cítiš, dostane sa ti skoro dôkazu, že všetok vlastný život môže byť v skutočnosti len život duchovný, a že jedine v ňom je pôvod a vývoj. Musíš dôjsť k presvedčeniu, že všetko, čo vidíš telesným zrakom, sú skutočne len výsledky večne usilujúceho ducha. Každý čin, ba i najmenšie hnutie človeka sú vždy vopred duchovne chcené. Telá sú pri tom len duchovne oživenými nástrojmi a samy len prešli k zhutneniu silou ducha. Tak je tomu i so stromami, kameňmi a scelou zemou. Všetko je oživené, všetkým prúdi a všetko poháňa tvorčíduch. Ale pretože je všetka hmota, teda všetko pozemsky viditeľné, len výsledkom duchovného života, nebude ti za ťažko pochopiť, že podľa druhu nás najbližšie obklopujúceho duchovného života vytvárajú sa i pomery pozemské.Čo z toho logicky vyplýva, je jasné: Múdrym zriadením stvorenia daná je ľudstvu sila, aby si samo v tvorčej samostatnosti vytváralo svoje pomery a to silou Stvoriteľa samotného. Blaho človeku, ak používa tejto sily len k dobrému! Beda však, ak sa dá zviesť, aby ju užíval ku zlu! Duch je u ľudí len obklopený a zatemnený pozemskými žiadosťami, ktoré lipnú na ňom ako hromady trosiek, zaťažujú a strhujú ho. Jeho myšlienky sú iba činy vôle, v ktorých spočíva sila ducha. Človek sa môže rozhodnúť, aby myslel dobre alebo zle a môže preto Božskú silu riadiť k dobru alebo ku zlu! V tom spočíva človekova zodpovednosť, lebo za to ho neminie odmena alebo trest, pretože všetky následky myšlienok vracajú sa k východisku ustanoveným vzájomným pôsobením, ktoré nikdy nezlyhá a je celkom neochvejné a teda neúprosné. Tým i neúplatné, prísne a spravodlivé!Nevraví sa to že i o Bohu? Ak nechcú dnes mnohí protivníci viery ničoho vedieť o Božstve, nemôže to pranič zmeniť na skutočnostiach mnou tu uvedených. Ľuďom je treba len vypustiť slovko "Boh" a zahĺbať sa vážne do vedy a potom nájdu presne tože, ibaže vyjadrené inými slovami. Nie je potom smiešne ešte sa o to prieť? Žiadny človek nemôže obchádzať prírodné zákony. Nikto nemôže plávať proti ich prúdu. Boh je sila, ktorá poháňa prírodné zákony. Je to sila, ktorú dosiaľ nikto nepochopil, nikto nevidel, ale ktorej účinky musí vidieť, cítiť a pozorovať každý denne, v každú hodinu, ba v zlomkoch každej sekundy, ak však len vidieť chce. Musí ju vidieť v sebe, v každom zvierati, v každom strome, v každej kvetine, v každej žilke listu, ktorý sa derie z púpäťa ku svetlu. Nie je to slepota, trvale sa tomu protiviť, zatiaľ čo každý - i sami tí tvrdošijní popierači - existenciu tejto sily potvrdzuje a uznáva? Čo je to teda, čo im bráni, aby túto uznanú silu zvali Bohom? Je to detinský vzdor? Alebo istý stud, keď by sa museli priznať, že po celú tú dobu zatvrdilo snažili sa zaprieť niečo, čoho existencia im bola vždy jasná? Snáď nič z toho. Príčina je v tom, že sa ľudstvu z tak mnohých strán predkladali pitvorné obrazy veľkého Božstva, s ktorými pri vážnom bádaní nemohlo súhlasiť. Všeobsiahla a všetko prenikajúca sila Božstva nutne sa zmenší a znehodnotí pri pokuse vtlačiť ju do obrazu! Pri hlbokom premýšľaní nemožno žiadny obraz uviesť s ňou v súlad! Práve preto, že každý človek chová v sebe myšlienku Boha, bráni sa v predtuche proti obmedzeniu tej veľkej, nepochopiteľnej sily, ktorá hostvorila a ktorá ho riadi. Dogma nesie vinu u veľkej časti tých, ktorí vo svojom odpore snažia sa zachádzať príliš ďaleko, veľmi často i proti istote žijúcej v ich vnútri. Ale nie je ďaleká hodina, kedy nadíde duchovné prebudenie! Kedy sa budú správne vykladať slová Spasiteľove a bude správne chápať jeho veľké dielo Vykúpenia. Lebo Kristus priniesol nám vykúpenie z temnôt, ukážuc nám cestu k Pravde, cestu k svetlým výšinám! A krvou na kríži spečatil svoje presvedčenie. Pravda nebola nikdy iná, než bola vtedy a je dnes a bude ešte za desaťtisíc rokov, lebo je večná! Učte sa preto poznávať zákony, ktoré sú zapísané vo veľkej knihe celého stvorenia. Podrobiť sa im znamená milovať Boha! Potom neprivádzaš už do harmónie žiadny nesúzvuk, ale prispievaš k tomu, aby plnej výšky dosiahol šumný akord! Ak vravíš teda: Podrobujem sa dobrovoľne jestvujúcim prírodným zákonom, pretože je to k môjmu dobru, alebo ak hovoríš: Odovzdávam sa do vôle Boha, ktorý sa prejavuje v prírodných zákonoch, alebo o nej nepochopiteľnej sile, ktorá poháňa prírodné zákony ... je tu nejaký rozdiel v účinku? Sila je tu a ty ju uznávaš. Musíš ju uznať, pretože ti nič iného nezostáva, iba čo len trochu premýšľaš ... a tým uznávaš svojho Boha Stvoriteľa! A táto sila pôsobí v tebe i pri myslení. Nezneužívaj ju preto ku zlému, ale mysli dobré! Nezabúdaj nikdy: Ak plodíš myšlienky, používaš Božskú silu, s ktorou môžeš dosiahnuť najčistejšieho a najvyššieho! Pamätaj pri tom vždy, že všetky následky tvojho myslenia vracajú sa vždy k tebe podľa sily, veľkosti a rozsahu účinku Pretože však myšlienka je duchovná, vracajú sa následky tiež duchovne. Zastihnú ťa preto buď tu na zemi, alebo až po tvojom odlúčení vduchovne. Pretože sú duchovné, nie sú viazané na hmotu. Z toho vyplýva, že rozkladom nezbavíš sa odplaty. Odmena vo vracajúcom sa účinku dostaví sa iste, skôr alebo neskôr, tu alebo tam. So všetkými svojimi skutkami zotrvávaš v duchovnom spojení, lebo i pozemské hmotné skutkymajú duchovný pôvod v splodenej myšlienke a trvajú i vtedy, keď zašlovšetko pozemské. Preto vraví sa správne: "Tvoje skutky na teba čakajú,ak ťa nestihla dosiaľ v spätnom účinku odplata." Ak si pri spätnom účinku dosiaľ tu na zemi, alebo ak si tu už opäť znovu, prejaví sa potom sila následkov z duchovna podľa ich druhu, buď ako dobré alebo zlé na pomeroch, v ktorých žiješ, alebo na tvojom okolí, alebo priamo na tebe, na tvojom tele. Buď tu znovu zvlášť poukázané na to: Vlastný pravý život odohráva sa v duchovne! A to nepozná času, ani priestoru a preto ani žiadneho odlúčenia. Presahuje pozemské pojmy. Z toho dôvodu zastihnú ťa následky, nech si kdekoľvek. Stane sa tak v dobe, kedy podľa večného zákona účinok vracia sa k východisku. Nič sa pri tom nestráca, všetko príde iste. Tým rieši sa tak často kladená otázka, ako to príde, že zrejme dobrým ľuďom je v pozemskom živote nutné ťažko trpieť, takže sa na to hľadí ako na bezprávie. To sú odplaty, ktoré ich museli stihnúť! Poznáš teraz riešenie tejto otázky, pretože tvoje dočasné telo nehrá pri tom žiadnu rolu. Veď tvoje telo nie si ty sám, nie je to celé tvoje "ja", ale len nástroj, ktorý si sebe zvolil, alebo ktorý si bol nútený prijať podľa jestvujúcich zákonov duchovného života, ktoré môžeš menovať tiež zákonmi kozmickými, ak zdá sa ti to takto zrozumiteľnejším. Dočasný pozemský život je len krátkou piaďou tvojho vlastného skutočného bytia. Je to zdrvujúca myšlienka, keby pri tom nebolo žiadneho uniknutia,žiadnej moci, ktorá pôsobí proti tomu ako ochrana. Ako mnohý musel by zmalomyseľnieť, keď sa prebudí k duchovnu, a priať si, aby radšej ešte spal v starej hlúposti. Veď nevie, čo všetko na neho čaká, čo ešte hostihne v jeho vzájomnom pôsobení z minulosti! Alebo, ako ľudia hovoria:Čo bude musieť napraviť. Ale buď bez starostí! S prebudením je ti v múdrom zriadení veľkého stvorenia ukázaná i cesta onou silou dobrého chcenia, na ktorú som už zvlášť poukázal a ktorá mierni alebo celkom odsunuje nebezpečie rozuzľujúcej sa karmy. I to vložil Otcov Duch do tvojich rúk. Sila dobrého chcenia šíri okolo teba kruh, ktorý je schopný spôsobiť rozklad hrnúceho sa zla, alebo aspoň vo veľkej miere ho oslabiť. Chráni ťa práve tak, ako zemeguľu vrstva vzduchová. Ale sila dobrého chcenia, táto silná ochrana, pestuje a podporuje sa mocou mlčania. Preto k vám, ktorí hľadáte, znovu naliehavo volám: Udržujte krb svojich myšlienok čistým a cvičte sa v prvom rade vo veľkej moci mlčania, ak chcete sa dostať nahor! K tomu ku všetkému vložil Otec silu už do vás. Vám je treba ju len využiť! myšlienok v dobrom i zlom. 4. Vzostup. Vy, ktorí usilujete o poznanie, nezaplietajte sa do siete, ale staňte sa vidiacimi!
Podľa večného zákona zaťažuje vás nezmeniteľná nutnosť odpykania a nemôžete ju nikdy striasť na iných. Aké bremeno ste si uložili svojimi myšlienkami, slovami a skutkami, to nemôže z vás sňať nikto iný, než opäť vy sami! Uvážte, že inak by bola Božská spravodlivosť len prázdnym zvukom a s ňou tiež všetko ostatné by sa rozpadlo v trosky. Preto osloboďte sa! Neváhajte ani hodinu a stanovte tejto nutnosti odpykania cieľ a koniec! Poctivé chcenie k dobrému, k lepšiemu, ktorému sa dostáva väčšej sily hlboko precítenou modlitbou, prináša spásu! Bez poctivého, pevného chcenia k dobrému nemôže nikdy nastať odpykanie. Stále bude si nízke vo vás dodávať samo sebe vždy novú potravu k ďalšiemu svojmu trvaniu, čo opäť bude vyžadovať nové odpykanie a bude tak pokračovať bez prestania. Toto stále sa obnovujúce odpykávanie objaví sa vám ako jedna neprávosť alebo utrpenie. Je to celý reťaz bez konca, ktorý sa stále znovu naväzuje ešte skôr, než predchádzajúce články sa mohli uvoľniť. Tu nie je potom nikdy vykúpenia, pretože je tu stála požiadavka odpykávania. Je to ako reťaz,ktorá vás drží prikovaných k zemi. Pri tom je veľké nebezpečie, že to pôjde ešte hlbšie. Vy všetci, ktorí ste dosiaľ na tomto svete, vzchopte sa preto konečne k dobrému chceniu. Skôr, než podľa vašich pojmov budete na onom svete! Pri stálom a trvalom dobrom chcení musí nastať koniec všetkému odpykávaniu, pretože ten, kto chce dobro a pôsobí k nemu, neposkytuje už novej potravy pre novú nutnosť odpykania.A tým nastáva oslobodenie, vykúpenie, ktoré jedine dovoľuje vzostup ku Svetlu. Dbajte tejto výstrahy! Nie je pre vás inej cesty! Pre nikoho! Tým však nadobúda každý istoty, že nemôže byť nikdy neskoro.Iste je tomu tak vtedy, keď sa jedná o jednotlivý čin, pretože ten je nutné odpykať a odčiniť. Ale v tom okamihu, kedy sa zasadíte vážne osnahu k dobrému, staviate medzník na konci svojho odpykávania. Buďte istí, že tento koniec potom raz nadísť musí! A tým začne váš vzostup! Potom môžete radostne prikročiť k odčineniu všetkého minulého.Čo vás potom ešte stretne, deje sa k vašej spáse a približuje váshodine vášho vykúpenia a oslobodenia. Chápete teraz cenu mojej rady, aby ste s celou silou započali s dobrým chcením a čistým myslením? Aby ste od neho nikdy neupúšťali, ale prilipli na ňom s celou túžbou a celou energiou? Ono vás povznesie! Zmení vás i vaše okolie! Uvážte, že každá pozemská dráha je len krátkou školou a že odlúčením tela nenastáva pre vás koniec. Budete trvale žiť alebo trvale umierať! Trvale požívať blaha alebo trvale trpieť! Kto má za to, že pozemským pohrebom je pre neho všetko vyrovnané a odbyté, ten nech sa obráti a ide svojou cestou. Tým chce oklamať len seba samého. S hrôzou bude potom stáť pred Pravdou a bude musieť nastúpiť svoju cestu utrpenia! Jeho pravé ja, zbavené ochrany tela,ktorého hutnosť ho obklopovala ako múr, bude potom priťahované rovnorodým, ktoré ho obklopí a pevne zovrie. Vzmuženie sa k opravdivému chceniu dobra, ktoré by ho mohlo oslobodiť a povzniesť, bude pre neho oveľa ťažším, ba po dlhú dobu vôbec nemožným, pretože podlieha len vplyvu svojho okolia. Toto okolie však nemá v sebe žiadne podobné svetlé myšlienky, ktoré by ho mohli prebudiť a podoprieť. Je mu dvojnásob trpno tým, čo sám si vytvoril. Preto je v záhrobí pre neho potom vzostup oveľa ťažší než v tele na zemi, kde putuje dobro vedľa zla. To umožňuje len ochrana pozemského tela, pretože pozemský život je školou, v ktorej sa každému "ja"poskytuje možnosť vývoja podľa jeho slobodnej vôle. Preto sa konečne vzchopte! Ovocie každej vašej myšlienky dopadá na vás späť, tu i tam.Vy ho musíte požívať! Tejto skutočnosti nemôže uniknúť žiadny človek.Čo je vám platné skrývať pred ňou hlavu do piesku ako pštros? Dívajte sa predsa skutočnostiam smelo do tváre! Tým si všetko len uľahčíte. Tu môžete ísť rýchlejšie kupredu! Začnite! Ale s plným vedomím, že staré musí byť vyrovnané. Nečakajte ako mnohí pochábli, že šťastie hneď na to spadne vám oknami i dvermi do lona. Azda musí mnohý z vás uvoľniť ešte ohromnú reťaz. Ale kto preto váha, škodí len sám sebe. To mu nemôže byť nijak ušetrené a z neho sňaté. Váhaním si všetko len sťažuje a snáď na dlhú dobu znemožňuje. Malo by mu to byť vzpruhou, aby neváhal ani hodinu. Veď prvým krokom začína až žiť! Blaho tomu, kto sa vzmuží.Článok za článkom bude to potom z neho spadávať. Môže sa rútiť vpred obrovskými skokmi, premáhať s jasotom a vďakou posledné prekážky.Oslobodzuje sa! Kamene, ktoré pred neho jeho doterajšie nesprávne pôsobenie nastavalo ako múr, ktorý musel prekážať jeho postupu, nie sú snáď teraz odstránené preč. Naopak - sú pred neho starostlivo pokladané, aby ich poznal a premáhal, pretože musí vytvoriť vyrovnanie všetkých chýb. Ale s úžasom a obdivom vidí onedlho lásku, ktorá vládne okolo neho, iba čo len ukáže dobrú vôľu. Cesta je mu uľahčovaná s nežnou šetrnosťou tak,ako ju dieťaťu pri prvých krôčkoch uľahčuje matka. Ak sú veci v jeho doterajšom živote, ktoré ho potajomky ľakali a ktorým by bol dal radšej usnúť,... ocitne sa neočakávane tesne pred nimi! Musí sa rozhodnúť a jednať. Je k tomu nápadne tlačený a prikovaný. Ak odváži sa potom prvého kroku v dôvere vo víťazstvo dobrého chcenia, rozviaže sa osudný uzol, on ním prejde a je ho sprostený. Ale sotva je uzmierená jedna vina, prichádza k nemu v akejkoľvek forme iná, ako by sa taktiež dožadovala uzmierenia. Tak pukajú po rade obruče, ktoré ho tiesnili a tlačili. Je mu tak ľahko! A tento pocitľahkosti, ako mnohý z vás iste už raz zažil, nie je žiadny klam, lež účinok skutočnosti. Duch zbavený tlaku stáva sa ľahkým a vznesie sa do výšky podľa zákona duchovnej tiaže. Vznesie sa do onej oblasti, doktorej podľa svojej ľahkosti patrí. Tak musí to ísť stále nahor, v ústrety vytúženému Svetlu! Zlé chcenie stláča ducha dolu a činí ho ťažkým. Dobro však nesie ho nahor. Veľký Majster Ježiš ukázal vám už k tomu prostú cestu, vedúcu neomylne k cieľu. Je hlboká pravda v prostých slovách: "Miluj blížneho ako seba samého!" Tým dal kľúč ku slobode a ku vzostupu. Ako to? Pretože neochvejne platí: Čo konáte pre blížneho, konáte v skutočnosti preseba! Pre vás samotných! Lebo podľa večných zákonov neomylne všetko sak vám vracia, dobré i zlé, tu alebo tam. To príde! Preto je vám tým ukázaná najprostejšia cesta, ako máte chápať krok k dobrému chceniu. Svojmu blížnemu máte dávať svojím spôsobom, povahou, bytosťou! Nie snáď nutne peniazmi a statkami. Potom by boli nemajetní vylúčení z možnosti dávania. A v tejto bytosti, "v dávaní seba", v styku s blížnym, v ohľade a úcte, ktoré mu dobrovoľne ponúkate, spočíva"milovanie", o ktorom hovoril Ježiš. Je v ňom i pomoc, ktorú tak blížnemu poskytujete, pretože on nadobúda tým schopnosti ku zmene seba samého a k dostúpeniu svojej výšky. Tak môže i zosilnieť. Ale spätné žiarenia takéhoto jednania vo svojom vzájomnom pôsobení nesú vás rýchlo nahor. Ich prispením dostáva sa vám stále novej sily. Šumným letom možno vám spieť ku Svetlu... Úbohí blázni, ktorí sa ešte môžu pýtať: "Čo tým získam, ak odložím tak mnohú zvyklosť a zmením sa?" Je to snáď obchod, ktorý sa má uzavrieť? A keby získal len ako človek o sebe, ako taký v povznesení svojej bytosti, stálo by to už za to. Ale je to nekonečne viac! Opakujem: Počiatkom dobrého chcenia stavia každý zároveň medzník nakoniec svojej nutnosti odpykávania, ktorému uniknúť nemôže nikdy. Vtomto ohľade nemôže nikto zakročiť za neho. Svojím úmyslom stavia teda nutnosti odpykávania dohľadný koniec. To je hodnota, ktorú nemôžu vyvážiť všetky poklady sveta. Tým sa odpútava od obrovských reťazí,ktoré sám si trvale ukovával. A preto hore z oslabujúceho spánku! Nech nadíde konečne prebudenie! Preč s opojením, ktoré privádza k domnienke, že vykúpenie Spasiteľom stalo sa sprievodným listom, na ktorý smiete bezstarostne pocelý život holdovať svojmu "ja", len keď na koniec stanete sa veriacimi, obrátite sa a lúčite sa so zemou vo viere v Spasiteľa a jeho dielo! Ste blázni, keď očakávate od Božstva také biedne, kusé a neúplné dielo! To by znamenalo pestovať zlo! Myslite na to a osloboďte sa! 5. Zodpovednosť. Táto otázka je vždy jednou z prvých, pretože najväčší počet ľudí by až príliš rád zvrhol zo seba každú zodpovednosť a uvalil ju na čokoľvek iného, len nie na seba. Že je to znehodnocovanie seba, nehrá u nich žiadnu rolu. V tom sú naozaj veľmi skromní a pokorní, ale len preto, aby mohli za to žiť tým veselšie a bez rozpakov.
Veď by to bolo tak krásne, keby každý smel splniť všetky svoje priania a hovieť svojim chúťkam i na úkor iných ľudí kľudne a bez odpykania. Pozemské zákony dajú sa v prípade potreby ľahko obísť a je možné zabrániť stretnutiu sa s nimi. Šikovní ľudia môžu dokonca pod ich pláštikom prevádzať veľmi nekalé ťahy a páchať tak mnohé, čo by neobstálo pri bližšom a dôkladnejšom skúmaní. Pri tom požívajú často dokonca povesti zvlášť úspešných ľudí. Dalo by sa teda pri istej chytrosti vlastne celkom pekne žiť podľa vlastných názorov, keby ... kdesi nebolo čosi, čo budí nepríjemný pocit a keby sa občas nejavil rastúci nekľud, že niečo by nakoniec predsa mohlo byť inak, než si to predstavuje vlastné prianie. A vskutku tomu tak je! Skutočnosť je vážna a neúprosná. Ľudské priania nemôžu v tomto ohľade privodiť žiadnych odchýlok. Železne trvá zákon: ”Čo človek zasieva, to mnohonásobne zožne!” V týchto niekoľkých slovách je skryté oveľa viac, než si tak mnohý myslí. Odpovedajú na vlas presne skutočnému postupu vzájomného pôsobenia v celom stvorení. Nemohol pre to byť nájdený vhodnejší výraz. Presne tak, ako je žatva zmnohonásobenou sejbou, tak stihne človeka vždy rozmnožené to, čo prebúdza a vysiela vo vlastných citoch podľa spôsobu svojho myslenia! Človek nesie teda duchovne zodpovednosť za všetko, čo koná. Táto zodpovednosť začína už rozhodnutím, nie teda až po dokonanom čine, pretože čin je iba dôsledkom rozhodnutia. A rozhodnutie je prebudenie vážneho chcenia! Nie je žiadneho odlúčenia či oddelenia tohto sveta od takzvaného sveta záhrobného, ale všetko je iba jediné veľké bytie. Celé to mocné, ľuďom viditeľné i neviditeľné stvorenie zasahuje navzájom do seba ako úžasne dômyselné a nikdy nezlyhávajúce hnacie súkolesie. Jeho súčiastky zapadajú presne do seba. Nikdy nejdú mimo seba. Jednotné zákony nesú celok a ako nervové povrazce všetko prenikajú, držia všetko pohromade a pôsobia navzájom v stálom vzájomnom pôsobení. Ak vravia pritom školy a cirkvi o nebi a pekle, o Bohu a diablovi, je to správne. Nesprávne je však vysvetlenie o dobrých a zlých silách. To musí ihneď každého vážne hľadajúceho človeka uviesť do omylov a pochybností. Lebo tam, kde sú dve sily, museli by logicky byť i dvaja vládcovia, v tomto prípade teda dvaja bohovia, jeden dobrý a jeden zlý. A tak tomu nie je! Je iba jeden Stvoriteľ, jeden Boh a preto tiež iba jedna sila, ktorá prúdi všetkým súcnom, oživujúc a podporujúc ho! Táto čistá tvorivá sila prúdi stále celým stvorením. Spočíva v ňom a je od neho neodlučiteľná. Nachádzame ju všade: vo vzduchu, v každej kvapke vody, v narastajúcich horninách, v úsilí rastliny, zvieraťa a pravdaže i v človeku. Nie je ničoho, kde by nebola. Tak ako preniká všetkým, tak prúdi tiež bez prestania človekom. Ten je uspôsobený tak, že sa podobá brúsenej šošovke. Ako šošovka zhromažďuje slnečné lúče ňou prenikajúce a sústredené rozvádza ich ďalej, takže tieto hrejivé lúče spájajúc sa v jedinom bode zažíhajú a zápalne rozdúchajú oheň, tak zbiera človek svojím zvláštnym uspôsobením tvorivú silu ním prúdiacu, pomocou svojho cítenia a rozvádza ju sústredenú svojimi myšlienkami ďalej. Podľa spôsobu svojho cítenia a súvisiacich s ním myšlienok riadi teda samočinne pôsobiacu tvorivú Božskú silu k dobrému alebo zlému pôsobeniu! A to je tá zodpovednosť, ktorú človek niesť musí! Vy, ktorí sa tak často kŕčovite usilujete, aby ste našli pravú cestu, prečo si všetko tak sťažujete? Predstavte si vo všetkej jednoduchosti, ako vami prúdi čistá sila Stvoriteľova a vy ju riadite svojimi myšlienkami dobrým alebo zlým smerom. V tom máte bez námahy a bez lámania hlavy všetko! Uvážte, že záleží na vašom prostom cítení a myslení, či vyvolá táto mocná sila dobro alebo zlo. Aká je vám tým daná napomáhajúca alebo skazonosná moc! Nie je treba, aby ste sa pri tom namáhali, až by vám vystupoval pot na čele, nepotrebujete sa chytať takzvaného okultného školenia a cvičenia, aby ste všemožným a nemožným telesným i duchovným skrucovaním dospeli nejakého stupňa, pre váš pravý duchovný vzostup úplne bezvýznamného! Zanechajte túto hračku, pri ktorej sa premrhá čas a ktorá sa už tak často stala trápnou mukou. Nie je to nič iného, než bývalé sebabičovanie a sebatrýzeň v kláštoroch. Je to len iná ich forma, ktorá vám prinesie práve tak málo úžitku. Takzvaní okultní majstri a žiaci sú moderní farizeji! V najopravdivejšom zmysle slova. Podávajú verný obraz farizejov z čias Ježiša Nazaretského. Myslite s čistou radosťou na to, že je vám možno bez námahy riadiť jedinú a mocnú tvorivú silu vaším prostým cítením a myslením, ktoré chce dobro. Sila potom zapôsobí presne podľa vášho cítenia a myslenia. Ona pracuje sama, vy ju potrebujete iba riadiť. A to sa deje vo všetkej prostote a jednoduchosti! Na to nie je potrebná žiadna učenosť. Ani nie čítanie a písanie. Je to dané každému z vás rovnakou mierou! Nie je v tom žiadneho rozdielu. Ako môže dieťa dnes hravo otočením vypínača zapnúť elektrický prúd, ktorý má nesmierne účinky, tak i vám je dané riadiť vašimi prostými myšlienkami Božskú silu. Môžete sa z toho radovať a môžete byť na to hrdí, len čo používate silu k dobrému. Ale traste sa, ak vyplytváte silu zbytočne alebo ju dokonca používate k niečomu nečistému! Lebo nemôžete uniknúť zákonom vzájomného pôsobenia, ktoré spočívajú vo stvorení. I keby ste mali krídla rannej zory, nájde vás ruka Pánova, ktorého silu takto zneužívate, práve v tomto samočinne pracujúcom vzájomnom pôsobení, nech by ste sa chceli skryť kdekoľvek. Zlo spôsobí sa touže čistou Božskou silou ako dobro. A práve tento spôsob použitia jednotnej Božskej sily, ktorý je pre každého voľný, skrýva v sebe zodpovednosť, ktorej nemôže uniknúť nikto. Preto volám znovu ku každému hľadajúcemu: Udržuj krb svojich myšlienok čistý! Založíš tak mier a budeš šťastný! Radujte sa, vy nevedomí a slabí! Je vám daná táže moc, ako silným! Nerobte si to teda ťažkým! Nezabúdajte, že tiež vami prúdi čistá, samotvoriaca Božská sila a že vy ako ľudia ste uschopnení dať tejto sile určitý smer druhom a spôsobom svojich vnútorných citov, teda druhom svojho chcenia. Môžete tak učiniť k dobru ako ku zlu, skazonosne alebo tvorivo, prinášajúc radosť alebo žiaľ! Pretože je len táto jedna Božská sila, vysvetľuje sa tým i tajomstvo, prečo v každom vážnom a konečnom boji musí temno ustúpiť Svetlu, zlo dobru. Ak riadite Božskú silu k dobru, zostáva vo svojej pôvodnej čistote a neskalená a vyvíja preto oveľa väčšiu silu. Ak skalíte ju však nečistotou, nastáva zároveň jej zoslabenie. Tak v konečnom boji zapôsobí prenikavo a rozhodne vždy čistota sily. Čo je dobré a čo je zlé, to cíti každý nevyslovene až do končekov svojich prstov. Hĺbať o tom, uvádzalo by len v zmätok. Tupé hĺbanie je plytvanie silou, je to ako močiar, husté bahno, ktoré všetko na dosah ochromuje, zviera a dusí. Ale svieža veselosť trhá putá hĺbania. Nie je vám treba byť smutnými a stiesnenými! Každým okamihom môžete nastúpiť cestu do výšin a napraviť minulosť, nech je akákoľvek! Nerobte nič iného, než myslite stále na postup čistej Božskej sily, neustále vami prúdiacej. Ucúvnete potom sami pred tým, aby ste túto čistotu zavádzali do špinavých korýt škaredých myšlienok, pretože môžete bez námahy dosiahnuť rovnakým spôsobom najvyššieho a najušľachtilejšieho. Veď je vám treba iba riadiť, sila pôsobí potom sama tým smerom, ktorým ste chceli. Tak máte šťastie alebo nešťastie vo svojich rukách. Hore teda hrdo hlavu a voľne a smelo čelo! Zlo sa nemôže priblížiť, keď ho sami nezavoláte! Ako chcete, tak sa stane! 6. Osud. Ľudia hovoria o zaslúženom a nezaslúženom osude, o odmene a treste, odplate a karme.
To sú len čiastočné označenia zákona, tkviaceho vo stvorení: Zákona zvratného pôsobenia! Je to zákon, ktorý je od prvopočiatku v celom stvorení a bol do veľkého, nikdy nekončiaceho diania nezmazateľne votkaný ako nutná súčiastka samotného stvorenia a vývoja. Ako obrovská sústava najjemnejších nervových nitiek udržuje a oživuje všetko a napomáha trvalému pohybu, večnému dávaniu a braniu! Prosto a jednoducho a predsa tak výstižne povedal to už veľký zvestovateľ Pravdy, Ježiš Kristus: ”Čo človek zasieva, to tiež zožne!” Tých niekoľko slov podáva tak skvele obraz pôsobenia a života v celom stvorení, že to sotva možno povedať inak. Kovovo vrytý je zmysel týchto slov do všetkého bytia. Neochvejný, nedotknuteľný a nepodplatný v ustavičnom pôsobení. Môžete to vidieť, ak vidieť chcete! Začnite pozorovaním okolia, vám teraz viditeľného! Čo menujete prírodnými zákonmi, sú zákony Božské, je to vôľa Stvoriteľova. Skoro poznáte, ako sú neodchylné v trvalej činnosti. Ak rozsievate pšenicu, nezožnete raž. Ak sejete raž, nemôže vám vzísť ryža! To je každému človeku tak samozrejmé, že pri tom ani nepremýšľa o vlastnom dianí. Nie je si preto ani vedomý veľkého a prísneho zákona, ktorý v tom spočíva. A predsa tu stojí pred rozriešením hádanky, ktorá mu nepotrebuje už byť hádankou. Tenže zákon, ktorý môžete pozorovať pri sejbe, pôsobí s touže istotou a silou i v najjemnejších veciach, ktoré môžete rozoznávať iba zväčšovacími sklami. Pôsobí ešte ďalej i v jemnohmotnej časti celého stvorenia, ktorá je ďaleko väčšia než časť hrubohmotná. Nezmeniteľne tkvie v každom dianí, i v najjemnejšom vývoji vašich myšlienok, ktoré predsa tiež ešte majú istú hmotnosť, pretože by inak nemohli vyvolať účinok. Ako ste sa mohli domnievať, že tomu bude inak práve tam, kde by ste si to priali mať inak vy? Vaše pochybnosti nie sú v skutočnosti ničím iným, než vysloveným vnútorným prianím! V celom vám viditeľnom i neviditeľnom bytí nie je tomu inak. Každý druh plodí rovnaký druh, nech sa jedná o akúkoľvek látku. Práve tak všade rovnako pokračuje vznikanie a vzrast, prinášanie plodov a rovnaký spôsob rodenia. Toto dianie je jednotné vo všetkom, nečiní rozdielov, nezanecháva medzier, nezastavuje sa pred žiadnou časťou stvorenia. Vlečie za sebou účinky ako neroztrhnuteľnú niť, bez zastávky, bez prerušenia. I keď sa väčšina ľudstva vo svojej obmedzenosti a domýšľavosti odlúčila od vesmíru, neprestali ju preto Božské alebo prírodné zákony považovať za časť stvorenia. Ich pôsobenie preto nezmizlo. Pracujú ďalej kľudne, rovnako a nezmenene. Ale zákon zvratného pôsobenia tiež podmieňuje, že človek všetko, čo zasieva, teda tam, kde dáva príčinu k pôsobeniu, tiež nutne zožať musí! Človek má vždy iba slobodný úmysel a slobodné rozhodnutie pri počiatku každej veci v tom, že určuje, kam a ktorým smerom má byť vedená všesila, ním prúdiaca. Potom musí niesť následky, vzniknuté z tohto pôsobenia sily, ktorá bola uvedená v činnosť smerom ním chceným. Napriek tomu zotrvávajú mnohí na tvrdení, že človek nemá slobodnú vôľu, keď je podrobený osudu! Táto pochabosť má mať za účel iba sebaomámenie alebo hnevné podrobenie sa čomusi neodvratnému, reptavé odovzdanie sa, hlavne však sebaospravedlnenie. Veď predsa každé z týchto pôsobení, každý účinok, ktoré sa k nemu vracajú, mali svoj začiatok. A v tomto začiatku je príčina neskoršieho pôsobenia. V slobodnom rozhodnutí človeka pri tomto začiatku. Toto slobodné rozhodnutie predchádzalo teda každému vzájomnému pôsobeniu, teda každému osudu! Opravdivým chcením človek zakaždým niečo splodil, vytvoril, v čom bude mu dané raz, skôr alebo neskôr, samotnému žiť. Kedy sa to stane, je však veľmi rozdielne. Môže to byť v tomže pozemskom živote, v ktorom prvé chcenie vytvorilo počiatok zvratného pôsobenia. Rovnako môže to však byť po odložení hrubohmotného tela vo svete jemnohmotnom, alebo ešte neskoršie opäť v hrubohmotnom pozemskom živote. Tieto zmeny nehrajú pri tom žiadnu rolu. Nijak človeka neoslobodzujú. Nosí so sebou trvalo spojovacie nitky tak dlho, až je ich zbavený, to jest ”vykúpený” konečným vyrovnaním a odpykaním, ktoré je výsledkom zvratného pôsobenia. Ten, kto niečo vytvoril, je viazaný na svoj vlastný výtvor, i keď ním obmyslel iných! Ak pojal teda dnes človek úmysel učiniť druhému niečo zlého, nech už v myšlienkach, slovách alebo skutkoch, ”postavil”, aby sme tak povedali, niečo do sveta. Je ľahostajné, či je to všeobecne viditeľné alebo nie je. Čiže či je to hrubohmotné alebo jemnohmotné. Má to v sebe silu a preto i život, ktorý sa vyvíja ďalej v chcenom smere. Ako sa potom účinok prejavuje u toho, na koho je namierený, záleží celkom na tom, ako dotyčný je duševne utváraný. Podľa toho môže mu byť spôsobená malá alebo veľká škoda. Snáď bude i iného druhu, než chcel vysielateľ. Alebo mu vôbec nebude uškodené. Pretože je pre neho smerodajným iba jeho duševný stav. Nie je teda vydaný nikto bez ochrany týmto veciam napospas. Inak pravdaže je tomu s tým človekom, ktorý svojím úmyslom a chcením dal príčinu k tomuto hnutiu, teda kto bol jeho pôvodcom. Jeho výtvor zostáva s ním bez výnimky v spojení a po krátkom alebo dlhšom putovaní vesmírom vracia sa k nemu späť, zosilnený a ako včela obťažkaný príťažlivosťou rovnorodého. Tak sa rozvíja a rozuzľuje zákon zvratného pôsobenia. Každý výtvor pri svojom pohybe vesmírom priťahuje rôzne rovnaké druhy alebo je nimi priťahovaný. Ich spojením vzniká potom prameň sily, ktorý sústredenú silu rovnorodosti vysiela späť ako z ústredia na všetkých tých, ktorí svojimi výtvormi sú spojení ako šnúrami so zhromaždiskom. Týmto zosilnením nastáva tiež vždy väčšie zhustenie, až konečne z toho vznikne hrubohmotná zrážka, v ktorej vtedajší pôvodca musí sám prežiť všetko na sebe takým spôsobom, aký vtedy chcel a zamýšľal voči inému. Potom konečne môže byť od toho oslobodený. To je vznik a postup tak obávaného a zneuznaného osudu! Je spravodlivý až do najmenšieho a najjemnejšieho odtieňa, pretože vplyvom príťažlivosti iba rovnakých druhov nemôže v spätnom prúdení priniesť nikdy nič iného, než ako to bolo skutočne pôvodne chcené. Pri tom je ľahostajné, či platilo chcenie určitej inej osobe alebo bolo iba všeobecné. Ten istý postup nastáva i vtedy, keď človek neriadi svoje chcenie priamo iba na iného človeka alebo viac ľudí, lež keď vôbec žije v nejakom spôsobe chcenia. Druh chcenia, pre ktorý sa človek rozhoduje, je smerodajný pre ovocie, ktoré na koniec nutne zožne. Tak sa viažu k človeku nesčítateľné jemnohmotné nitky, alebo on sa viaže k nim a tie všetky nechávajú k nemu prúdiť späť to, čo kedy vskutku chcel. Tieto prúdy tvoria potom zmes, ktorá silne a vytrvale pôsobí na tvorenie charakteru. Tak existuje v mocnom ústroji vesmíru mnoho vecí, ktoré spolupôsobia na tom, ako sa človeku ”vedie”. Nie je však ničoho, k čomu by človek sám nebol dal predtým príčinu. On dodáva nitky, z ktorých sa na neúnavnom tkáčskom stave života tká plášť, ktorý je mu dané nosiť. Kristus vyslovil ostro a jasne to isté, keď povedal: ”Čo človek rozsieva, to zožne!” Nepovedal, že ”môže” zožať, ale ”zožne”. To je to isté, ako že zožať musí, to čo zasial. Ako často počujeme inak celkom rozumných ľudí hovoriť: ”Je mi nepochopiteľné, že Boh niečo také pripustí!” Nepochopiteľné však je, že ľudia môžu niečo také hovoriť! Akým malicherným predstavujú si podľa tohto výroku Boha. Dokazujú tým, že si ho predstavujú ako ”Boha ľubovoľne jednajúceho”. Boh však nijak priamo nezasahuje do všetkých malých i veľkých ľudských starostí. Do vojen, biedy a čo všetko ešte pozemského je! Od počiatku votkal do stvorenia svoje dokonalé zákony, ktoré samočinne konajú svoju nepodplatnú prácu, takže sa na vlas všetko vyplňuje, večne sa všetko vyrovnáva, čím je vylúčené nadŕžanie rovnako, ako je nemožnou krivda a každá nespravodlivosť. Boh sa preto nepotrebuje zvlášť o to starať. Jeho dielo je bez medzier. Hlavnou chybou tak mnohých ľudí však je to, že súdia len podľa hrubohmotného a vidia v ňom seba ako stred. Mimo to počítajú len s jedným pozemským životom, zatiaľ čo v skutočnosti majú už viacej pozemských životov za sebou. Tieto pozemské životy tak ako i medziobdobia vo svete jemnohmotnom platia ako jediné bytie. Nimi tiahnu sa bez prerušenia tuho napäté nitky, takže v prežívaní práve platného jedného pozemského života je viditeľná iba malá časť týchto nitiek. Preto je veľkým omylom domnievať sa, že zrodením začína celkom nový život, že teda dieťa je ”nevinné” *{Viď prednášku č. 15: ”Tajomstvo zrodenia.”}. Omyl je v tom, že všetko dianie chce sa počítať len do jediného krátkeho pozemského života. Keby tomu bolo tak, potom museli by samozrejme pri existujúcej spravodlivosti všetky príčiny, účinky a vzájomné pôsobenia byť zhrnuté na krátku piaď tohto pozemského života. Odvráťte sa od tohto omylu. Rýchlo potom objavíte vo všetkom dianí logiku a spravodlivosť, dnes tak často postrádanú! Mnohí sa pri tom ľakajú a obávajú sa toho, čo ich podľa týchto zákonov vo zvratnom pôsobení ešte z minulosti očakáva. A predsa sú to zbytočné starosti pre toho, komu ide vážne o dobré chcenie. Veď v samočinných zákonoch je zároveň bezpečná záruka milosti a odpustenia! Nehľadiac na to, že pri pevnom zahájení dobrého chcenia ihneď sa stanoví hranica bodu, na ktorom musí končiť reťaz zlých spätných účinkov, prichádza tu v platnosť ešte iný postup nesmiernej hodnoty. Trvale dobrým chcením vo všetkom myslení a konaní prúdi takisto v spätnom účinku z rovnorodého zdroja sily neustále zosilovanie. Tým sa dobro v človeku samotnom stále upevňuje, vychádza z neho a predovšetkým sa podľa toho utvára jemnohmotné prostredie, ktoré obklopí človeka ako ochranný obal. Asi tak, ako vzduchová vrstva poskytuje túto ochranu zemeguli. Ak vracajú sa potom z minulosti na takého človeka zlé spätné účinky k rozuzleniu a odpykaniu, odrazia sa o čistotu jeho okolia alebo obalu a sú tak od neho odvrátené. Ak preniknú však napriek tomu do tohto obalu, tak sa zlé prúdy a žiarenia buď ihneď rozkladajú, alebo sa aspoň značne zoslabujú. Preto nemôže nastať škodlivé pôsobenie, alebo nadíde iba v miere celkom nepatrnej. Okrem toho nastatou premenou stal sa vlastný vnútorný človek, na ktorého sú spätné žiarenia riadené, oveľa zjemnenejším a ľahším svojou trvalou snahou o dobré chcenie. Nestojí preto už ako rovnorodý oproti väčšej hutnosti zlých alebo nízkych prúdov. Je to ako pri bezdrôtovej telegrafii, keď prijímací aparát nie je nastavený na rovnakú dĺžku vlny ako aparát vysielací. Prirodzeným následkom toho je, že hutnejšie a hustejšie prúdy, pretože sú nerovnorodé, nemôžu pevne priľnúť a prejdú bez škody a bez účinku. Preto neodkladne k dielu! Stvoriteľ vložil vám vo stvorení všetko do rúk. Využite čas! Každý okamih skrýva pre vás skazu alebo zisk! 7. Stvorenie človeka. ”Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a vdýchol do neho svoj dych!” To sú dve udalosti: Stvorenie a oživenie.
Oba tieto javy, tak ako všetko, bolo podrobené jestvujúcim Božským zákonom. Nič nemôže vystúpiť z ich rámca. Žiadny Božský akt vôle nepostaví sa proti týmto neochvejným zákonom, ktoré chovajú v sebe samotnú Božskú vôľu. I každé zjavenie a zasľúbenie deje sa iba podľa týchto zákonov a musí sa splniť v nich, nie inak! Tak bolo tomu i pri vtelení človeka na zem. Toto vtelenie bolo pokrokom mocného stvorenia, bolo prechodom hrubohmotného do celkom nového, povzneseného oddielu vývoja. Hovoriť o vtelení človeka podmieňuje znalosť jemnohmotného sveta, pretože človek z mäsa a krvi je vsunutý ako pokračujúci spojovací článok medzi jemnohmotnú a hrubohmotnú časť stvorenia, zatiaľ čo jeho koreň tkvie v čisto duchovnom. ”Boh stvoril človeka k obrazu svojmu!” Toto pôsobenie alebo stvorenie bolo dlhou reťazou vývoja, ktorý sa odohrával prísne v rámci zákonov, votkaných Bohom samým do stvorenia. Najvyšším stanovené, pracujú tieto zákony železne a neodvratne na plnení jeho vôle. Tieto zákony pracujú samočinne ako časť stvorenia ku zdokonaleniu tohto stvorenia. Tak je tomu i so stvorením človeka, ako koruny celého diela. V človeku mali sa zlúčiť všetky druhy, ktoré boli vo stvorení. Preto sa v hrubohmotnom svete, v pozemsky viditeľnej hmote znenáhla v trvalom vývoji formovala nádoba, do ktorej mohla byť z čisto duchovného vnorená iskra, ktorá bola nesmrteľná. Trvalo usilujúcim formovaním a vývojom vzniklo časom najvyššie vyvinuté zviera, ktoré premýšľavo používalo už rôznych pomocných prostriedkov k zaisteniu života a k obrane. I dnes môžeme pozorovať nižšie druhy zvierat, ktoré používajú rôzne prostriedky k dosiahnutiu a zachovaniu svojich životných potrieb a v obrane prejavujú často prekvapujúcu chytrosť. Už zmienené najvyššie vyvinuté zvieratá, ktoré vymizli s nastalými pozemskými prevratmi, označujeme dnes menom ”pračlovek”. Je však veľkým omylom nazývať ich predkami človeka! Týmže právom mohli by sme označiť kravy ako ”čiastočné matky” ľudstva, pretože prevažný počet detí v prvých mesiacoch svojho života potrebuje priamo k výstavbe svojho tela kravské mlieko. A tak rastú a zostávajú schopné života pomocou kráv. Ušľachtilé a mysliace zviera ”pračlovek” nemá tiež so skutočným človekom viac spoločného. Hrubohmotné telo človeka nie je predsa ničím iným než nevyhnutným prostriedkom, ktorý človek potrebuje, aby v hrubohmotnom pozemskom mohol všestranne pôsobiť a učiniť sa zrozumiteľným. Tvrdením, že človek pochádza z opice, doslova ”vylieva sa s kúpeľom i dieťa”! Je to ďaleko prestrelené. Časť deja povznáša sa tým na celú skutočnosť. Chýba tu hlavná vec! Bola by to pravda, keby ľudské telo bolo skutočne ”človekom”. Zatiaľ však je hrubohmotné telo len jeho šatom, ktorý odkladá, akonáhle sa vracia do jemnohmotnosti. Ako sa teda udialo prvé vtelenie človeka? Keď vývoj vo stvorení dosiahol v najvyvinutejšom zvierati svojho vrcholu vo svete hrubohmotnom, musela nadísť zmena k vývoju ďalšiemu. Inak by nastala stagnácia. Nebezpečie stagnácie znamenalo by krok späť. Táto zmena bola predvídaná a nadišla: Keď vytryskli duchovné iskry a prenikli jemnohmotným svetom, v ktorom všetko obnovovali a povznášali, stáli tu konečne na jeho hranici v tej chvíli, kedy hrubohmotne pozemská nádoba dosiahla vrcholu svojho vývoja. Bol tu teda súčasne pohotove jemnohmotne duchovný človek, pripravený ku spojeniu s hrubohmotným, ktoré má povzbudzovať a povznášať. Zatiaľ teda čo dozrievalo vytvorenie nádoby v hrubohmotnosti, vyvinula sa duša v jemnohmotnosti tak ďaleko, že mala dostatok sily zachovať si pri vstupe do hrubohmotnej nádoby svoju samostatnosť. Spojenie oboch týchto dielov znamenalo teda vrúcnejšie zlúčenie sveta hrubohmotného so svetom jemnohmotným až nahor k duchovnu. Až tento dej bol zrodením človeka! Plodenie samo je ešte i dnes u ľudí čisto zvieracím aktom. Vznešené alebo nízke city nemajú s týmto aktom čo činiť. Privodzujú však také duchovné výboje, že ich účinky nadobúdajú veľkého významu tým, že určujú priťahovanie nevyhnutne rovnakého druhu. Až do polovice tehotenstva vyvíja sa tiež telo čisto zvieracím spôsobom. ”Čisto zvierací” nie je vlastne pravý výraz. Chcem ho radšej označiť ako čisto hrubohmotný. Ku zrodeniu určený duch vteľuje sa až v polovici tehotenstva pri určitej zrelosti rastúceho tela. Tento duch zdržuje sa do tej doby ponajväčšmi v blízkosti nastávajúcej matky. Vstup ducha vyvoláva prvé záchvevy v hrubohmotnom vyvíjajúcom sa telíčku, teda prvé detské pohyby. Tu je tiež pôvod onoho podivne blaženého pocitu tehotnej ženy. Od tejto chvíle nastupujú u nej celkom iné city: Ona je si vedomá blízkosti druhého ducha v sebe a pociťuje ho. Podľa druhu a povahy tohto nového druhého ducha v nej sú i jej vlastné city. Taký je postup pri každom vtelení. Ale vráťme sa ku vteleniu prvého človeka. Nadišiel teda veľký oddiel vo vývoji stvorenia: Na jednej strane v hrubohmotnom svete stálo najvyššie vyvinuté zviera, ktoré malo poskytnúť hrubohmotné telo ako nádobu pre budúceho človeka. Na druhej strane vo svete jemnohmotnom stála vyvinutá ľudská duša, ktorá očakávala spojenie s hrubohmotnou nádobou, aby všetkému hrubohmotnému dala ďalší rozmach ku zduchovneniu. Keď teraz nastal u najušľachtilejšieho páru týchto vysoko vyvinutých zvierat akt plodenia, nevtelila sa ako doposiaľ v hodine inkarnácie duša zvieracia *{Prednáška č. 49: ”Rozdiel v pôvode medzi človekom a zvieraťom.”}, ale na jej mieste pripravená k tomu duša ľudská, ktorá mala v sebe nesmrteľnú iskru ducha. Jemnohmotné ľudské duše s prevažne pozitívne vyvinutými schopnosťami vteľovali sa následkom rovnorodosti do zvieracích tiel pohlavia mužského. Duše s prevažne negatívnymi, nežnejšími schopnosťami, vteľovali sa do tiel ženských *{Prednáška č. 78: ”Pohlavie.”}, ktoré boli ich druhu bližšie. Tento pochod neposkytuje žiadnej opory pre tvrdenie, že človek pochádza zo zvieraťa ”pračloveka”. Človeku, ktorý má svoj skutočný pôvod v duchovne, poskytlo zviera ”pračlovek” len hrubohmotnú prechodnú nádobu. Ani najtuhšiemu materialistovi dnes nenapadne, aby sa považoval za priameho príbuzného zvieraťa. A predsa je tu dnes, ako vtedy, tesná telesná príbuznosť, teda hrubohmotná rovnorodosť. Skutočný ”živý” človek, teda vlastné duchovné ”ja” človeka nie je však nijak rovnorodé so zvieraťom alebo od zvieraťa odvodené. Po zrodení prvého pozemského človeka stál tento človek v skutočnosti osamotený, bez rodičov. Nemohol uznať zvieratá, vzdor vysokému ich vývoju ako rodičov a nemohol mať s nimi žiadneho spoločenstva. Žena mohla a mala následkom svojich cennejších duchovných vlastností byť dokonalejšia než muž. Mala sa však snažiť, aby zjasňovala stále harmonickejšie dané jej city, čím by sa bola stala mocou, ktorá v celom hrubohmotnom stvorení musela nutne pôsobiť prevratne a vysoko povzbudivo. Ale bohužiaľ, práve ona zlyhala v prvom rade, pretože sa dala za hračku mocným citovým silám, ktoré jej boli pridelené. Tieto city ešte dokonca skalila a znečistila pocitmi a obrazotvornosťou. Aký hlboký zmysel je v biblickom príbehu o ochutnávaní zo stromu poznania, keď žena, hadom k tomu podnietená, podala mužovi jablko! Obrazne nemohol byť lepšie vyjadrený tento postup v hmotnosti. Toto podanie jablka ženou znamená, že žena uvedomila si svoje pôvaby oproti mužovi a že ich chcela využiť. Že muž bral a jedol znamená, že na to pristúpil a že sa v ňom prebudil pud, aby na seba upútal ženinu pozornosť. Začal sa robiť žiadúcim tým, že hromadil poklady a osvojoval si rôzne hodnoty. Tým začala výchova rozumu so všetkými sprievodnými javmi, ziskuchtivosťou, lžou a útlakom. Ľudia sa mu na koniec celkom podrobili a učinili sa tak dobrovoľne otrokmi svojho nástroja. Ale tým, že povýšili rozum na vládcu, pripútali sa v nevyhnuteľných dôsledkoch povahy rozumu tiež pevne na priestor a čas. Tým stratili schopnosti pochopiť alebo prežiť niečo, čo je povznesené nad priestor a čas, ako všetko duchovné a jemnohmotné. To znamenalo úplné odlúčenie od vlastného raja a od jemnohmotného sveta. Toto odlúčenie privodili si sami. Nevyhnutným následkom toho bolo, že nedokázali už ”chápať” všetko duchovne jemnohmotné, ktoré nepozná času ani priestoru. Nemohli mu už rozumieť svojím rozumom, lipnúcim na priestore a čase a v dôsledku toho i úzko obmedzeným obzorom svojej chápavosti. Pre rozumových ľudí stali sa zážitky a nazeranie ľudí citu, tak ako nepochopené tradície, ”bájkami”. Počtom stále rastúci materialisti, teda ľudia, ktorí sú schopní poznávať len hrubú, priestorom a časom obmedzenú hmotu, vysmiali sa konečne idealistom. Týmto idealistom následkom ich rozsiahlejšieho a väčšieho vnútorného života nebola dosiaľ cesta k jemnohmotnému svetu celkom uzavretá. Materialisti nadali im do rojkov, ak nie bláznov alebo dokonca podvodníkov. Ale dnes stojíme konečne pred hodinou, kedy nadíde budúci veľký oddiel vo stvorení. Tento bude bezpodmienečným rozmachom a prinesie to, čo mal priniesť už prvý oddiel vplyvom vtelenia človeka: Zrodenie zduchovneného, dokonalého človeka! Bude to zrodenie človeka, ktorý povznesie a prispeje k zušľachteniu celého hrubohmotného stvorenia, čo je vlastným účelom človeka na zemi. Potom nebude už miesta pre materialistu, nízko pripútaného k priestoru a času. Bude cudzincom vo všetkých zemiach, bez domova. Uschne a zájde ako pleva, odlúčená od pšenice. Pozor, nech pri tomto triedení nie ste nájdení príliš ľahkými! 8. Človek vo stvorení. 9. Dedičný hriech. 10. Syn Boží a Syn Človeka. 11. Boh. 12. Vnútorný hlas. 13. Náboženstvo lásky. 14. Vykupiteľ. 15. Tajomstvo zrodenia. 16. Odporúča sa okultné školenie? 17. Špiritizmus. 18. Pripútaný k zemi. 19. Je pohlavná zdržanlivosť nutná a odporúča sa? 20. Posledný súd. 21. Boj. 22. Myšlienkové formy. 23. Mravnosť. 24. Bdej a modli sa! 25. Manželstvo. 26. Právo dieťaťa voči rodičom. 27. Modlitba. 28. Otčenáš. 29. Uctievanie Boha. 30. Človek a jeho slobodná vôľa. 31. Moderná duchoveda. 32. Nesprávne cesty. 33. Ideálni ľudia. 34. Uvaľte na neho všetku vinu. 35. Zločin hypnózy. 36. Astrológia. 37. Symbolika v ľudskom osude. 38. Viera. 39. Pozemské statky. 40. Smrť. 41. Zosnulý. 42. Zázrak. 43. Krst. 44. Svätý Grál. 45. Tajomstvo Lucifera. 46. Oblasti temnôt a zavrhnutia. 47. Oblasti Svetla a ráj. 48. Svetové dianie. 49. Rozdiel pôvodu medzi človekom a zvieraťom. 50. Odlúčenie medzi ľudstvom a vedou. 51. Duch. 52. Vývoj stvorenia. 53. Ja som Hospodin, tvoj Boh. 54. Nepoškvrnené počatie a narodenie Syna Božieho. 55. Smrť Syna Božieho na kríži a posledná večera. 56. ,, Zostup z kríža!“ 57. To je moje telo! To je moja krv! 58. Vzkriesenie pozemského tela Kristovho. 59. Ľudský zmysel a Božia vôľa v zákone spätného pôsobenia. 60. Syn človeka. 61. Blúdenie. 62. Pohlavná sila vo svojom význame k duchovnému vzostupu. 63. ,, Ja som vzkriesenie a život. Nikto neprichádza k Otcovi len skrze mňa!" 64. Čo delí dnes tak veľa ľudí od Svetla? 65. Volanie po vodcovi. 66. Hrubohmotnosť, jemnohmotnosť, vyžarovanie, priestor a čas. 67. Omyly jasnovidectva. 68. Druhy jasnovidectva. 69. V ríši démonov a fantomov. 70. Okultné školenie, mäsitá alebo rastlinná strava. 71. Liečivý magnetizmus. 72. Žite v prítomnosti. 73. Veľká kométa. 74. Čo ma každý človek robiť, aby mohol vojsť do kráľovstva Božieho? 75. Vidíš smietku v oku brata svojho a brvno vo svojom oku nedbáš. 76. Boj v prírode. 77. Vyliatie Ducha svätého. 78. Pohlavie. 79. Môže byť staroba prekážkou k duchovnému vzostupu. 80. Bolo raz...! 81. Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia! 82. Bohovia – Olymp – Walhala. 83. Povolanie. 84. Ľudský tvor. 85. A tisíc rokov je ako jeden deň. 86. Cit. 87. Svetový učiteľ. 88. Cudzinec. 89. Posledné slovo! 90. Antikrist. 91. A vyplnilo sa...! Záver. Dodatok: Desatoro prikázaní Božích. Život.
 
|
